DOI: 10.4149/SH_2020_4_1

Predkladaná štúdia sa zaoberá polyštýlovosťou v slovenskej komponovanej hudbe z viacerých perspektív. Prvá časť štúdie uvádza filozoficko-estetickú perspektívu, na ktorú nadväzuje ako historický, tak aj kulturologický pohľad – americký a (východo)európsky kontext. Autor následne usúvzťažňuje polyštýlovosť s neoklasicizmom (Igor Stravinskij), a predovšetkým s osobnosťou a dielom Alfreda Schnittkeho.
Zástoj polyštýlovosti v slovenskom kontexte je v štúdii spočiatku zastrešený domácou muzikologicko-teoretickou reflexiou vyúsťujúcou do priameho štúdia jej širších inkarnácií (hudba Jána Zimmera, Ivana Hrušovského, Ladislava Kupkoviča, Juraja Beneša a Martina Burlasa). Predovšetkým však skúmame jej použitie ako modelového autorského prístupu, konkrétne v hudbe Mira Bázlika a Vladimíra Godára. Pridruženými výsledkami štúdie sú dva autorské neologizmy: kompozičná polymatéria a polytechnika, ktoré autor obhajuje ako (pre polyštýlovosť príznačné) kompozičné prístupy súvisiace s výberom hudobnej matérie a jej následnej organizácie v čase.

Kľúčové slová

polyštýlovosť; neoklasicizmus; slovenská hudba; Ján Zimmer; Ivan Hrušovský; Ladislav Kupkovič; Juraj Beneš; Martin Burlas; Miro Bázlik; Vladimír Godár

DOI: 10.4149/SH_2020_4_2

Predmetom predkladanej štúdie je skúmanie početných paralel diela Jozefa Sixtu so  svetovou tvorbou, konkrétne  v podobe komparácie a načrtnutia podobností dvoch sláčikových kvartet Jozefa Sixtu (1965, 1984) s tvorbou autorov, ktorých kvartetové kompozície vznikali približne v rovnakom čase a nesú podobné znaky. Štúdia sa okrem iného sústreďuje na problematiku aleatorického zápisu diel pre sláčikové kvarteto – problematiku porovnania exhaustívnej a aproximačnej notácie i problematiku internej komunikácie v rámci média sláčikového kvarteta. Jozef Sixta vytvoril 1. sláčikové kvarteto v roku 1965 pomocou aleatorického zápisu a takýto spôsob notácie si v 60. rokoch adoptovalo mnoho svetových autorov. Štúdia ponúka komparačný pohľad na sláčikové kvartetá Witolda Lutosławského, Luciana Beria, Sergeja Slonimského a mnoho ďalších hudobných skladateľov. Pri Sixtovom 2. sláčikovom kvartete z roku 1984 nachádzame paralely s tradíciou (sláčikové kvartetá Bélu Bartóka). Text uvádza okrem slovných deskripcií aj notácie a početné citácie z už publikovaných odborných článkov k problematike, ako aj konkrétne ukážky zo spomenutých partitúr.

Kľúčové slová
Jozef Sixta; sláčikové kvarteto; aleatorická notácia; partitúra

„Pokiaľ tvorba nie je ako vzduch pre dusiaceho sa, alebo voda pre smädného – nemá zmysel.“

Ilja Zeljenka

Udržiavanie kultúrneho dedičstva je pre akúkoľvek spoločnosť nesmierne dôležité a prínosné. Týmto činom totiž mnoho myšlienok významných osobností obsiah­nutých napríklad v textoch zostáva živými a prístupnými komukoľvek, kto si ich prečíta. Dvojzväzkový titul s názvom Ilja Zeljenka: Rozhovory a texty (2018) túto skutočnosť po­tvrdzuje. Editor knihy Vladimír Godár spolu s kultúrnou inštitúciou Hudobné centrum umožnili sprístupnenie myšlienok skladateľa Ilju Zeljenku (1932 – 2007), ktoré v mnohom formovali slovenskú hudobnú kultúru. A práve ich vydaním v roku 2018 vo forme dvoch zväzkov knihy sa stávajú nesmrteľ­nými. Zamyslenie sa nad prvým zväzkom s názvom Ilja Zeljenka: Rozhovory a texty: I. Rozhovory sme zverejnili v druhom tohto­ročnom čísle časopisu Slovenská hudba. Preto prirodzene v tomto texte zaostríme svoju pozornosť na druhý zväzok publiká­cie, ktorý už vo svojom názve Ilja Zeljenka: Rozhovory a texty: II. Texty odkrýva čitateľom tajomstvo, o aký druh textov vlastne ide. Na rozdiel od prvého zväzku (uvádzajúceho rozhovory rôznych autorov s Iljom Zeljen­kom, ktoré vyšli ešte počas jeho života v po­četných tlačových médiách, a navyše jeho rozhovory s Alexandrom Moyzesom a po prvýkrát publikovaný dialóg s Vladimírom Godárom), je toto pokračovanie vo svojej literárnej žánrovosti omnoho bohatšie. Náj­deme tu recenzie, správy, príhovory, listy, pozdravy, rozlúčky, odpovede na ankety, básnickú zbierku, krátke poviedky či eseje, ktoré majú často memoárový charakter. Veľkým prínosom tejto knihy je, že nám umožňuje spoznať Ilju Zeljenku v rôznych osobnostných rovinách – nielen ako sklada­teľa a hudobného mysliteľa, ale i ako učiteľa hudby (text Ako vzniká hudba) aj spisovateľa (básnická zbierka Radostná samota, literárne dielo Moje utópie – o sebe, hudbe a ostatnom, dve poviedky Zlatokop, Prípad „L“).
[Pokračovanie príspevku je k dispozícii v tlačenej verzii časopisu.]