Zámerom štúdie bolo poukázať na dôležitú úlohu kompozičnej techniky pri vyučovaní skladby a zodpovedať otázku, ako vyučovať skladbu v podmienkach súčasného stavu slovenskej kompozičnej školy. Škola má poskytnúť absolventovi solídny racionálny základ, pomocou ktorého by mohol v budúcnosti samostatne riešiť akékoľvek kompozičné problémy. Pri vyučovaní kompozície je nutné rozlíšiť, ktorý postup v tvorbe je výnimkou z pravidla a ktorý postup vychádza zo všeobecne platných princípov. Rozoberáme aj často kladenú otázku, či má študent počas štúdia absolvovať časť historického vývinu hudby alebo nie. Jedným z najväčších problémov vyučovania kompozície je nájsť správnu cestu k súčasným kompozičným smerom. Experiment je veľmi dôležitý, ale rovnakou mierou treba zachovať aj úctu k tradícii. K chybným študentským pokusom o netradičný kompozičný prejav musí pedagóg skladby zaujať stanovisko a zvoliť správny prístup, ktorý vedie k náprave nedostatkov. Hlavným cieľom vyučovania skladby je zabezpečiť mladému skladateľovi plynulý prechod zo štúdia do vlastnej skladateľskej praxe.

Štúdia ponúka prehľad komornej tvorby Jána Levoslava Bellu pre obsadenie sláčikového kvarteta a sláčikového kvinteta. Uvádza základné informácie o zachovaných skladbách, opravuje chybné, hoci aj tradované, údaje, aby skorigovala skreslený pohľad na tvorbu tohto nášho vynikajúceho romantického skladateľa. Na základe zosumarizovaných poznatkov môžeme jednoznačne potvrdiť, že Bella aj v komornej oblasti svojej tvorby patril k vrcholným skladateľským zjavom svojej doby, a to nielen v domácom kontexte. V tu uvedenej prvej časti štúdie sa autor zaoberá tromi kvartetovými kompozíciami, v ďalšej časti práce bude nasledovať doplnenie o zvyšné kvartetá a jediné sláčikové kvinteto. Uvedené poznatky vznikli počas práce autora štúdie a zároveň editora na súbornom kritickom vydaní Bellovej komornej tvorby.

Počiatky akordeónovej pedagogiky na Slovensku kladieme do 50. rokov 20. storočia, kedy sa  poštátnením mestských hudobných ústavov začalo kryštalizovať systematické umelecké vzdelávanie. Akordeón patril k prvým nástrojom, ktoré sa začali na základnom stupni umeleckého vzdelávania vyučovať. Kým školy tohto typu vznikali skoro v každom väčšom meste, stredné hudobné vzdelanie ponúkali len tri inštitúcie v Bratislave, Žiline a v Košiciach. Štatút konzervatória tieto školy získali v roku 1960. Významným medzníkom v dejinách slovenskej akordeónovej pedagogiky bol rok 1971, kedy sa zásluhou Marty Szökeovej začala hra na akordeóne vyučovať aj na VŠMU. Rozšírenie možnosti štúdia priniesla zmena politického zriadenia po roku 1989 a vznik nových škôl nielen konzervatoriálneho, ale aj vysokoškolského typu. Dejiny akordeónovej pedagogiky by však nebolo možné vytvoriť bez zásluh niektorých výrazných pedagogických osobností, ktorí svojou činnosťou vychovávali nielen koncertných umelcov ale aj pedagógov, ktorí najnovšie poznatky z akordeónovej metodiky ďalej uplatňovali vo svojej praxi. Na Slovensku boli takýmito pedagógmi Marta Szökeová, Milan Seidl, Miroslav Košnár, Agnesa Čuchranová a Vladimír Čuchran.

Divadlo fórum je celosvetovo rozšírenou technikou, ktorej korene siahajú už do 60. rokov 20. storočia. Okrem toho, že sa javí ako významný komunikačný prostriedok s divákom, poskytuje možnosť jeho sebarealizácie. Tým, že dovoľuje divákovi vstupovať do nastolenej situácie a riešiť daný problém, núti ho kriticky myslieť, pričom determinuje do istej miery jeho hodnoty a postoje.
V rámci realizovaného výskumu uplatňujeme v technike Divadla fórum aj hudobnú zložku, ktorá – ako sme zistili – plní v záverečnom projekte  nemalú úlohu. Stáva sa prostriedkom dotvárania situácií v hranom príbehu a podpory danej atmosféry. Súčasne oboznamuje a rozširuje poslucháčsky diapazón pacientov o viaceré hudobné štýly. Prítomnosť hudby v technike Divadla fórum poskytuje pacientom možnosť prepájania hudobných charakteristík danej skladby alebo jej obsahu s určitou situáciou a dejom. Doposiaľ nemáme informácie o tom, že by sa na Slovensku Divadlo fórum využívalo v spojení s hudobnou zložkou a v takom rozmere pri práci s drogovo závislými klientmi.

Skladateľ Ivan Parík (1936 – 2005) zane­chal po svojom náhlom od­chode okrem zaujímavých kompozícií a množstva výrazných po­činov v oblasti kultúrneho, pe­dagogického a umeleckého života aj osob­né poznámky, ktoré predsta­vujú skladate­ľove zamýšľané, žiaľ, už nedokončené, pamäti. Po určitom čase tieto texty objavila v umelcovom kufríku Paríkova manželka Magdaléna a na podnet dcéry, Nory Gub­kovej, boli sprístupnené muzikologickému spracovaniu. Vďaka spolupráci autorovho priateľa, interpreta-flautistu, pedagóga a organizátora Miloša Jurkoviča a editora knihy Vladimíra Godára tak v roku 2017 vznikla kniha, v ktorej okrem spomínaných osobných pamätí nájdeme aj texty z Parí­kovho pracovného prostredia. Publikáciu vydalo Hudobné centrum v Bratislave, ktoré pravidelne podporuje slovenskú hudobnú kultúru, napríklad prostredníctvom vydáva­nia notových a knižných diel.1 Za posledné roky sa vo vydavateľstve Hudobného cen­tra teší veľkému záujmu práve typ textu približujúci spomienky určitej osobnosti, cez ktoré spoznávame aj dobové kultúr­ne dianie. Popri Paríkových Fragmentoch a úvahách je tak namieste spomenúť Roz­hovory a texty skladateľa Ilja Zeljenku (2018) a knihu spomienok Kruhy interpreta Miloša Jurkoviča (2019).

[Pokračovanie príspevku je k dispozícii v tlačenej verzii časopisu.]