V súčasnosti môžeme pozorovať v kompozičnom procese revolučné zmeny. Skladatelia opúšťajú tradičný proces komponovania „s papierom a ceruzkou“, a pritom sa spoliehajú nielen na náhodnú invenciu, ale využívajú aj premyslené možnosti, ktoré im poskytuje počítačová technika. Hudobná prax ich tlačí do komerčných situácií, keď sa skladba komponuje na objednávku, vtedy sa skladatelia musia prispôsobiť existujúcim podmienkam. To značne vplýva na premenu žánrov v klasickej hudbe, džeze, i v rocku. Aj pôvodné predstavy o spôsoboch a metódach kompozície sa vplyvom nových skutočností  zmenili.

Predkladaná štúdia kvantitatívne a kvalitatívne skúma podoby polyštýlovosti v kompozičnom diele skladateľa, klaviristu a matematika Miroslava Bázlika, ktorého modelovým autorským prístupom je kompozícia polyštýlových hudobných diel. V tvorivom odkaze skladateľa sa polyštýlová technika objavuje v špecificky apropriačných citáciách, adaptáciách, autocitáciách, alúziách a sporadicky autor využíva aj techniku tzv. „kompozičnej masky“. Polyštýlová hudobná poetika pramení v Bázlikovom vzťahu k minulosti a často sémanticky odkazuje na rozličné významy. V štúdii analyzujeme konštitutívne determinanty skladateľovej tvorby, ako aj podoby polyštýlovosti v jeho klavírnej, vokálno-inštrumentálnej, koncertantnej, orchestrálnej a elektronickej kompozičnej tvorbe.

Cieľom danej štúdie bolo bližšie predstaviť doposiaľ málo preskúmané klavírne dielo slovenského skladateľa Alexandra Moyzesa (1906 – 1984). V tvorbe tohto hudobného skladateľa, pedagóga i publicistu nájdeme drobnejšie klavírne skladby i sonáty. A práve Sonáta e mol, op. 2 pre klavír tvorí významný medzník v Moyzesových klavírnych skladbách, nakoľko po kompozičnej stránke predstavuje už zrelé dielo tohto skladateľa, zároveň sa v nej však odzrkadľuje invencia študijných začiatkov kompozície na Pražskom konzervatóriu (skladba vznikla prepracovaním viacerých cyklov v rokoch 1926 – 1942). Predovšetkým jej bohatá pramenná situácia nachádzajúca sa prevažne v Hudobnom oddelení Slovenského národného múzea umožňuje predstaviť klavírne dielo podrobnejšie, čo sme v tejto štúdii i uskutočnili: predstavili sme stav výskumu prameňov i literatúry celého klavírneho diela Alexandra Moyzesa, pričom sme zistili, že hlbšia muzikologická pozornosť je potrebná vo viacerých problematických oblastiach Moyzesovho klavírneho diela (terminológia, dátumy vzniku skladieb, nedostatočná charakteristika klavírneho diela, absencia relevantného súpisu klavírneho diela). Pre obmedzený rozsah danej štúdie sme sa hlbšie zamerali len na jednu z oblastí a tou je súpis kompletného klavírneho diela Alexandra Moyzesa. Ten sme vytvorili na základe uskutočnenej kritiky literatúry a prameňov, čo sme znázornili i graficky vo forme tabuľky. Dúfame, že sa nám tým podarilo spresniť viaceré problematické tvrdenia a upozorniť i na ďalšie nepreskúmané oblasti týkajúce sa klavírneho diela Alexandra Moyzesa.

Príspevok prináša komplexný pohľad na publicisticko-kritický odkaz Juraja Pospíšila (1931-2007), príslušníka generácie tzv. slovenskej hudobnej avantgardy, ktorý patril medzi výrazné polypersonálne osobnosti slovenskej hudobnej kultúry. V slovenskej muzikologickej literatúre absentujú pohľady na tvorbu tých osobností, ktoré v uplynulom storočí zasiahli do vývoja nielen skladateľskej tvorby, ale vyvinuli iniciatívu aj v ďalších oblastiach hudobnej profesie a ich životné dielo je uzavreté. Pospíšilov odkaz by nemal zostať zabudnutý, pretože formuje presnejší obraz o kvalite a vývoji slovenskej hudobnej kultúry v druhej polovici 20. storočia.

Juraj Tranovský (1592 – 1637) bol už od mladosti aktívny literárne, hudobne aj teologicky. Písomné doklady o tom, že Tranovský sa venoval skladaniu duchovných piesní, či latinských ód máme z pomerne skorého obdobia. Zbierka ód Odarum Sacrarum Sive Hymnorum (1629) vznikala pravdepodobne priebežne počas Tranovského života. Ako textové predlohy Tranovskému slúžili Horatiove antické ódy. Nápevy sú zhudobnené akordicko-homofónne. Tranovský je najplodnejší autor duchovných piesní vo vtedajšom stredoeurópskom slovanskom prostredí. Spevník Cithara Sanctorum zostavoval pravdepodobne v rokoch 1620 – 1636. Do úvahy je potrebné brať i sekundárne pramene. Viditeľný je vplyv Kralickej biblie. Okrem biblií k Tranovského teologickej výbave patrili i Lutherove spisy. Pri preberaní starších nápevov Tranovský zrejme melódie prepisoval z predlohy. Nespomína však žiadny konkrétny kancionál, o ktorý by sa opieral.