2/2013: Teória – filozofia – tvorba

2/2013: Teória – filozofia – tvorba
Úvod
ČIERNA, Alena: Úvodom
In: Slovenská hudba, roč. 39, 2013, č. 2, s. 117 – 118
Štúdie
ŠTEFKOVÁ, Markéta: Teória harmónie Miroslava Filipa
In: Slovenská hudba, roč. 39, 2013, č. 2, s. 119 – 153
V práci Vývinové zákonitosti klasickej harmónie z roku 1965 prezentuje slovenský hudobný teoretik Miroslav Filip (1932–1973) originálnu teóriu harmónie. Táto sa síce na Slovensku štandardne využíva ako úvod do problematiky, avšak doteraz táto kniha vyšla len v slovenčine a v zahraničí je takmer neznáma. Pritom pomocou tejto teórie, na rozdiel od všetkých autorke dosiaľ známych koncepcií, možno podstatu harmónie objasniť nielen z pozície určitej dejinnej epochy, ale principiálne. Filip chápe harmóniu ako dialekticky protirečivú jednotu horizontálnej zložky ako prvotnej a vertikálnej ako druhotnej a vedecky, resp. matematicky prezentuje exaktnú teóriu vývoja harmónie. Systematicky ju uchopuje na základe troch zákonov, ktoré sa cyklicky vracajú na čoraz vyššej hierarchickej úrovni, resp. špirále vývoja. Po prezentovaní základov Filipových hypotéz, ktorých platnosť autor presvedčivo objasnil na základe niekoľkých desiatok príkladov predovšetkým zo štýlovej epochy klasicizmu, autorka na báze analytických a teoretických exkurzov bližšie ozrejmuje niektoré vybrané aspekty v konfrontácii so súčasnou západnou muzikológiou. Poukazuje na esteticko-výrazový potenciál postupov reflektovaných Filipom, ako aj na možnosti systematického využitia metodologickej bázy načrtnutej Filipom pri analýze hudby 19. a 20. storočia.
ČIERNA, Alena: Elektroakustická hudba ako historický fenomén. Rekognoskácia terminologických východísk
In: Slovenská hudba, roč. 39, 2013, č. 2, s. 154 – 179
Elektroakustická hudba vznikla ako logický dôsledok romantických snáh západoeurópskej artificiálnej hudobnej tradície po rozšírení a obohatení zvukového farebného spektra. Hoci už v začiatkoch svojej existencie nachádzala funkčné uplatnenie aj v iných umeleckých oblastiach, svoju tradíciu ako aj umelecko-estetické koncepty a svoje „know-how“ si budovala v oblasti autonómneho artificiálneho hudobného umenia. K jej vzniku prispel vývoj technológií a vied, ktoré zdanlivo len okrajovo súviseli s hudbou (fyzika, akustika, elektrotechnika, informačno-komunikačné prostriedky). Najmä od konca 20. storočia bol tento vývoj v súvislosti s komerčnou computerizáciou a globálnym rozvojom digitálnych informačných technológií a médií natoľko prevratný, že kvantitatívny nárast elektroakustickej tvorby vysoko presahuje jej odbornú reflexiu. Daná situácia vyplýva na jednej strane z postupného utlmovania „kolektívnej“ experimentálnej autorskej tvorby a reflexie na pôde akademických a mediálnych inštitúcií (no najmä verejnoprávnych médií, ktoré stáli pri zrode elektroakustickej hudby a ktoré ju desaťročia podporovali, rozvíjali i „kontrolovali“). Na druhej strane vyplýva z individualizácie a „laicizácie“ autorskej tvorby a reflexie v dôsledku komunitnej globálnej internetovej komunikácie a všeobecne dostupnej počítačovej techniky. Príspevok sa zaoberá rekognoskáciou historicky determinovaných terminologických východísk elektroakustickej hudby. Poukazuje na rozširovanie pojmovej oblasti spätej s fenoménom elektroakustickej hudby a otvára diskusiu k novému vymedzeniu samotného pojmu.
BREZINA, Pavol: Meranie úrovne zrozumiteľnosti reči a iných akustických parametrov Kostola Reformovanej kresťanskej cirkvi v Kalinčiakove
In: Slovenská hudba, roč. 39, 2013, č. 2, s. 180 – 188
Kostol Reformovanej kresťanskej cirkvi v Kalinčiakove patrí medzi najvýznamnejšie kultúrne pamiatky Slovenska a jeho história siaha do prvej polovice 12. storočia. Pôvodne rímskokatolícky kostol zasvätený sv. Anne dnes patrí Reformovanej kresťanskej cirkvi a pravidelne sa v ňom konajú bohoslužby. Zrozumiteľnosť reči počas bohoslužieb je kľúčovým akustickým parametrom kostolov a jej úroveň je možné zmerať a vyjadriť prostredníctvom dvoch parametrov – indexu prenosu reči STI a mierou zreteľnosti pre reč C50. Meranie sa uskutočnilo v rôznych mikrofónových pozíciách s viacerými umiestneniami zvukového zdroja v závislosti na miestach, z ktorých sa bežne prednáša. Okrem parametrov na určenie zrozumiteľnosti reči boli v priestore kostola Reformovanej kresťanskej cirkvi v Kalinčiakove merané aj iné akustické hodnoty určené na posúdenie priestoru z hľadiska hudobných produkcií.
CSEHIOVÁ, Agáta: Umelecký a hudobno-pedagogický odkaz Zoltána Kodálya
In: Slovenská hudba, roč. 39, 2013, č. 2, s. 189 – 208
Zoltán Kodály patrí medzi popredných skladateľov, hudobných pedagógov a najvýraznejšie osobnosti hudobného života 20. storočia.
Život a tvorivá činnosť Zoltána Kodálya sa v istých obdobiach jeho života viazali k územiu Slovenska. So Slovenskom ho spájajú detské, resp. študentské roky, ako aj bohatá etnomuzikologická činnosť. V rokoch 1885 – 1892 žil a navštevoval miestnu ľudovú školu v Galante a následne v rozmedzí 1892 až 1896 strávil štyri roky v Trnave. Jeho vzťah k budúcemu umeleckému poslaniu začal dozrievať práve v tomto meste, počas štúdia na Rímskokatolíckom arcibiskupskom gymnáziu v Trnave, kde sa zoznámil a spriatelil aj s Mikulášom Schneidrom-Trnavským.
Kodálya spájala s územím Slovenska aj etnomuzikologická činnosť. V rokoch 1905 až 1920 pravidelne navštevoval naše územie so zámerom zbierania, zapisovania a skúmania ľudovej hudby vokálnej i inštrumentálnej. Zberateľskú činnosť vykonával najmä na Matúšovej zemi, resp. v okolí Galanty, Nitry, Gemera, Tekova. Výsledkom je vyše dvetisíc maďarských a stoštyridsať slovenských zaznamenaných ľudových piesní, z ktorých osemnásť spracoval a citoval aj vo svojich kompozíciách. Sú to diela pre spevácke zbory Dve ľudové piesne z oblasti Zobora, Obrazy z Mátry, Maďarské ľudové piesne (vydané spoločne s Bélom Bartókom). Patrí sem aj Kodályovo najznámejšie dielo Tance z Galanty i dielo pedagogického zamerania Bicinia Hungarica, venované Kodályovým „bosonohým spolužiakom spred päťdesiatich rokov“. Ľudové piesne zozbierané na území Slovenska Kodály skúmal aj vedecky a výsledky svojej etnomuzikologickej činnosti sprístupnil verejnosti v publikáciách, ako napr. Mátyusföldi gyűjtés (Zbierka z Matúšovej zeme) 1905, Zoborvidéki népszokások (Ľudové zvyky, zvyklosti z okolia Zobora) 1909, Régi karácsonyi ének – Nyitra-megyei községek karácsonyi miséi (Starý vianočný spev – vianočné omše obcí Nitrianskej župy). Kodály navštívil Slovensko – Galantu – poslednýkrát roku 1943, keď mu bolo slávnostne udelené Čestné občianstvo Galanty. Mimoriadnu zásluhu na propagácii hudobného odkazu Zoltána Kodálya na Slovensku má práve mesto Galanta. K tomuto mestu sa viažeFestival Kodályove dni, Medzinárodné stretnutie spevokolov nositeľov mena Zoltána Kodálya, Medzinárodná husľová súťaž Zoltána Kodálya, Spevokol Zoltána Kodálya. Po majstrovi je pomenovaná jedna ulica, základná škola i gymnázium v Galante. Väzby Kodálya s týmto mestom potvrdzuje aj pamätná tabuľa i busta Kodálya, ako aj bibliografie zostavené v Galantskej knižnici.
Tvorba, umelecký i pedagogický odkaz Zoltána Kodálya našli svoje dôstojné miesto aj na Slovensku. Jeho diela zaznievajú v rôznych divadelných inštitúciách i na koncertných pódiách, pedagogické diela sú využívané v hudobno-vzdelávacom procese na všetkých stupňoch a etnomuzikologické poznatky prezentované na rôznych vedeckých fórach i v odborných publikáciách.
Recenzia
LINDTNEROVÁ, Jana: Marek Piaček: Hudba ako udalosť
In: Slovenská hudba, roč. 39, 2013, č. 2, s. 209 – 211
Marek Piaček (1972) je slovenskej verejnosti známy najmä ako skladateľ, performer a flautista pôsobiaci v súboroch Požoň sentimentál, Vapori del cuore a i. Jeho recenzovaná kniha Hudba ako udalosť vznikla v rámci trojročného projektu Vzdelávanie divadlom, ktorý bol realizovaný na viacerých pracoviskách Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre pod vedením prof. PhDr. Dagmar Inštitorisovej, PhD. Podrobné informácie o tomto projekte sú súčasťou recenzovanej knihy.
Piaček sa v predkladanej publikácii zaoberá konceptom hudby ako udalosti, ako aj jedným z jej špecifických aspektov – potenciálom byť zdrojom divadelnosti výrazu. Text vychádza z Piačkovej diplomovej práce, ktorú obhájil ako študent skladby na VŠMU. Kniha však predstavuje jej prepracovanú a rozšírenú verziu. Piačkov jazyk je síce odborný, ale pritom veľmi dobre zrozumiteľný, preto po tejto publikácii môžu pokojne siahnuť hudobní odborníci, aj laici – teda všetci záujemcovia o súčasnú hudbu, jej filozofiu, estetiku, proces tvorby, zmysel. Kniha je zároveň príspevkom k výkladu niektorých aspektov tvorby konkrétnych skladateľov, ako napríklad Luciana Beria, Johna Zorna, Johna Adamsa, Nicka Collinsa, Christiana Wolffa, a v neposlednom rade aj Marka Piačka samotného.
Publikácia je rozčlenená na štyri hlavné kapitoly, ktoré sú orámované úvodom a záverom. Podľa názvov jednotlivých kapitol si čitateľ môže urobiť jasný prehlaď, akými smermi sa Piačkovo uvažovanie bude uberať: Kapitola 1: Spoločenské a umelecké predpoklady konceptu hudby ako udalosti, Kapitola 2: Formotvorný potenciál hudobno-divadelných akcií (Pokus o vymedzenie hudby ako udalosti v diele Luciana Beria Sinfonia), Kapitola 3: Udalostná povaha hudby a potenciálna divadelnosť jej výrazu (Reflexia koncepcie hudby ako udalosti vo vlastných kompozíciách), Kapitola 4: Literárny text ako jeden zo zdrojov divadelnosti výrazu hudobnej udalosti (Pokus o vymedzenie literárneho textu ako hudobnej udalosti).
[pokračovanie recenzie je k dispozícii v tlačenej verzii časopisu]