Široký záber tvorivých aktivít Zoltána Hrabussaya (1904 – 1976) predstavuje významný vklad do hudobnej kultúry na Slovensku v 20. storočí. Ako vzdelaný právnik pôsobil vo verejnej správe v Prahe a Bratislave, až pokým v 50. rokoch 20. storočia z politických dôvodov nestratil zamestnanie. Popritom sa intenzívne zaoberal klavírnou interpretáciou ako profesionálne školený výkonný umelec a komorný partner. S jeho menom sa spája aj rozhlasové vysielanie na Slovensku. V bratislavskom Radiojournale premiérovo uviedol a nahral viacero skladieb svetovej a domácej literatúry. Svojou hudobno-kritickou a publicistickou činnosťou obohatil pluralitné spektrum slovenskej kritiky a publicistiky najmä v dekáde pred druhou svetovou vojnou. Od 50. rokov 20. storočia pôsobil ako archivár a zameral sa na výskum a prezentáciu bohatej korešpondencie J. N. Batku s významnými umelcami európskej hudobnej kultúry. Bol propagátorom tvorby J. N. Hummela a F. Liszta. Hrabussay bol autorom kratších monografických prác, konferenčných príspevkov, populárno-náučných článkov a kratších výstižných recenzií.

Slovenská skladateľská tvorba prvej polovice 20. storočia sa nachádzala vo veľmi špecifickom a rýchlo sa meniacom spoločensko-politickom ovzduší. Táto skutočnosť hrala veľkú úlohu v tom, aké podnety vplývali na hudobnú tvorbu. Okrem zámeru vytvoriť slovenskú národnú hudbu, ktorá mala vyhovovať domácim požiadavkám, u viacerých skladateľov nachádzame tendenciu hľadať svoje prostriedky a inšpirácie za hranicami svojej domoviny. Predložená práca sa sústreďuje na recepciu francúzskej impresionistickej tvorby na území dnešného Slovenska a na slovenskú skladateľskú tvorbu, ktorá ňou bola ovplyvnená. Venujeme sa v nej konkrétnym momentom, v ktorých sa v slovenskom kultúrno-hudobnom živote objavujú či už skladby francúzskych impresionistov, alebo skladby inšpirované impresionizmom. Štúdia je rozdelená do troch kapitol podľa obdobia, v ktorom daní skladatelia tvorili. Venujeme sa obdobiu od začiatku 20. storočia do roku 1918, medzivojnovému obdobiu (1918 – 1939) a 40. rokom 20. storočia. V každej kapitole okrem historických faktov týkajúcich sa charakteristiky obdobia a profilov skladateľov venujeme pozornosť aj analýzam konkrétnych diel. Výsledkom práce je zistenie, že francúzsky impresionizmus hral veľkú úlohu vo formovaní slovenského skladateľského štýlu. Nachádzame skladateľov, ktorých síce nie je možné považovať za impresionistov, ale inšpirácie z impresionizmu sa v ich tvorbe objavujú epizodicky.

Problematikou času v hudbe sa zaoberalo už množstvo odborníkov. Vieme, že hudba dokáže ovplyvňovať naše vnímanie času. Preto v mnohých – najmä neeurópskych tradíciách – sa hudba používa na zmenu stavu mysle počas rituálov a náboženských praktík. Náš poslucháčsky zážitok sa však neuskutočňuje iba v čase, ale aj v priestore. Čas a priestor sú v našom živote previazané ako telo a duša. V priebehu ostatného storočia v zvukovom priestore našej planéty prebehli ohromné zmeny. Sónické prostredie, ktoré vytvárame, nás akoby priťahovalo k „nepočúvaniu“. Vo svojej štúdii sa zaoberám priestorovo-časovými kompozičnými stratégiami: fyzickými (vonkajšími), ale najmä štrukturálnymi (vnútornými).

Monografia Ladislav Burlas a slovenská hudobná kultúra (2017) je edičným titulom Prešovskej univerzity v Prešove. Editorka a spoluautorka Slávka Kopčáková z Inštitútu estetiky a umeleckej kultúry Filozofickej fakulty pripravila knižne vydané dielo, kto­rým vzdala poctu jubilantovi Ladislavovi Burlasovi, ktorý v čase zrodu diela oslávil deväťdesiate narodeniny.

Aktivity profesora Burlasa sú hudobnej societe na Slovensku všeobecne známe, pretože zasahujú takmer každú oblasť hudobnej kultúry, najmä však oblasť muzi­kológie a jej parciálnu disciplínu hudobnú pedagogiku so zacielením na umeleckú pedagogiku, filozofiu a estetiku hud­by, nesmieme však opomenúť ani sféru kompozície, interpretácie, ako aj oblasť popularizácie hudobnej kultúry. V jeho kompozično-teoreticko-pedagogickej tvorbe sa prelínajú koncepčné modely za­merané jednak na hudobnú propedeutiku a elementaristiku (tvorba pre deti a mládež a písomná hudobno-pedagogická refle­xia) s „vyspelými“ originálnymi modelmi, prierezovo dokumentujúcimi myslenie skladateľskej generácie, reprezentujúce es­teticko-filozofické východiská vychádzajúce z rezultátov avantgardy a postmoderny.

[Pokračovanie príspevku je k dispozícii v tlačenej verzii časopisu.]