Štúdia je stručnou charakteristikou prelomu 18. a 19. storočia, keď sa aj v Habsburskej monarchii začínali odvíjať procesy modernizácie. Ani zlom, za aký sa považuje smrť Jozefa II. (1790) neznamenal jednoduchý nástup reakcie, ktorá upevnila konzervatívne črty politického zriadenia v monarchii. Autorka upozorňuje na zmenený charakter uhorských elít, ktoré boli do značnej miery ovplyvnené osvietenstvom a ani radikálni stúpenci jozefinizmu nestratili celkom svoje pozície v spoločnosti. Významný podiel na utvorení tejto situácie malo školstvo, ktoré prešlo zásadnou reformou a stalo sa nástrojom formovania všetkých zložiek obyvateľstva.

Štúdia nadväzuje na doterajšie výskumy vzťahu J. Haydna k Slovensku (M. Poštolka, D. Múdra) a zaoberá sa reflexiou Haydnovej tvorby v prostredí františkánov. Najviac sa o ňu zaslužili dvaja najvýznamnejší hudobníci františkánov v 2. polovici 18. storočia – P. Pantaleon Roškovský (1734 – 1789) a P. Gaudentius Dettelbach (1739 – 1818). Roškovský zachytil v svojich rozsiahlych zborníkoch pre klávesové nástroje Cymbalum jubilationis a Musaeum Pantaleonianum aj Haydnovu hudbu, ako o tom svedčí anonymný opis Menuetu s Triom z Divertimenta Hob. XIV:4 a cenný odpis Klavírnej sonáty Es dur, Hob. XVI: Es3, avšak pod menom iného skladateľa (Divertimento pour le Clavecin Cembalo Solo Del Sig^re Mariano Romano Kayser), na základe čoho bol problému autorstva venovaný špeciálny round table na haydnovskom kongrese vo Washingtone (1975). V roku 2005 našiel F. Gratl ďalší prameň tejto skladby vo františkánskom kláštore v Bolzane, avšak opäť pod menom J. Haydna, čím sa jeho autorstvo potvrdilo. P. Gaudentius Dettelbach vlastnil podľa starších poznatkov klavírnu úpravu Haydnovej Symfónie „La Caccia“, Hob. I:73, podľa novších poznatkov dokonca predvádzal Haydnove symfónie v duchu bežnej dobovej praxe v rámci bohoslužby. Svedčí o tom torzovito zachovaný odpis partov zo Symfónie „Loudon“, Hob. I:60. Okrem toho prepracoval a pre potreby františkánov upravil (zjednodušením obsadenia) niektoré sporné omše J. Haydna (Hob. XXII:C 12 – autorom je Haydnov mladší brat Michael; Hob. XXII:B 13). Najzaujímavejšie a najcennejšie je však originálne použitie dvoch Haydnových tém „alla ongarese“ v Dettelbachovej vlastnej skladbe Alma pastorella breve (1798). J. Haydn ovplyvnil rozhodujúcim spôsobom aj kompozičný štýl oboch hudobníkov, ako to dosvedčujú viaceré ich skladby, predovšetkým omše. Prístup františkánskych hudobníkov k Haydnovej tvorbe bol v 1. polovici 19. storočia menej originálny, v tejto dobe sa totiž františkánske chóry čoraz viac približovali ostatným chórom (farským a pod.).

Od čias klasicizmu tradovanú, autorskú zámenu kompozícií (symfónie, kvarteto, omše) Antona Zimmermanna za diela Josepha Haydna možno vysvetliť nielen príbuznosťami v spôsobe hudobného cítenia, myslenia a prejavu oboch skladateľov, ale aj „zameniteľným“ vysokým stupňom umeleckého majstrovstvstva. Toto sa donedávna neoprávnene „neočakávalo“ v dielach A. Zimmermanna. Zimmermann nielen absorboval haydnovské podnety, ale ich autorsky svojsky „pretavil“ a „povýšil“ na novú kvalitu. V „zimmermannovskom“ hudobnom prejave sa pritom šťastným spôsobom stmelila „logika Haydna“ s „dynamikou Mozarta“ a viaceré originálne „zimmermannovské“ znaky hudobného prejavu.

V príspevku Joseph Haydn a Jan Václav Tomášeksa autor zameral na postoje Jana Václava Tomáška k Josephovi Haydnovi, na vplyv Haydnovej tvorby na tvorbu českého skladateľa a na paralely medzi Haydnovými a Tomáškovými estetickými názormi.

Jan Václav Tomášek, reprezentant pražského hudobného života na konci 18. a prvej polovice 19. storočia, štýlovo osciloval medzi hudobným klasicizmom a raným romantizmom. Ako literárne, filozoficky a esteticky vzdelaný hudobník uvedomele vyhľadával a rozvíjal kontakty s najväčšími osobnosťami svojej doby. Osobne sa poznal s Goethem, Beethovenom, Weberom a inými významnými osobnosťami. Tomášek príležitostne sledoval aj hudobný život vo Viedni a pri svojich návštevách intenzívne rozvíjal spoločenské aj profesionálne kontakty. Pri návšteve Viedne a Matzenu roku 1808 mu Joseph Preindl, dirigent a regenschori Dómu Sv. Štefana vo Viedni, sprostredkoval návštevu u Josepha Haydna.

Hoci sa v haydnovskej literatúre o Tomáškovom vzťahu k Haydnovi najčastejšie citujú sugestívne a vtipné slová o Haydnovom vonkajšom vzhľade počas jeho návštevy vo Viedni, sám Tomášek o Haydnovi uvažoval ako skladateľ o skladateľovi, konfrontoval svoju a Haydnovu tvorivú poetiku a zamýšľal sa nad hodnotou Haydnovej tvorby ako celku, aj z hľadiska foriem, druhov a žánrov. Reagoval na Haydnovu tvorbu – v piesňach aj klavírnych kompozíciách Tomáška nájdeme nejeden inšpiračný podnet v melodike, tematickej práci, aj v spôsobe výstavby niektorých kompozícií. Tomášek z trojhviezdia viedenského klasicizmu najvyššie oceňoval a obdivoval Mozarta, avšak medzi jeho a Haydnovou hudbu nájdeme viac paralel než medzi ním a Mozartom. V najvšeobecnejšej rovine je Tomáškov vzťah k Haydnovi jedným zo svedectiev, ako českí skladatelia z prelomu 18. a 19. storočia reagovali na umelecký fenomén viedenského klasicizmu.

Koncom 18. a v 19. storočí patrili bratia Joseph a Michael Haydnovci k najhranejším skladateľom v českých zemiach. Ich duchovné diela sa našli nielen v hudobných zbierkach katedrál, významných kostolov a kláštorov, ale aj na organových chóroch malých miest a odľahlých dedín. Ich svetské diela, najmä divertimentá, sláčikové kvartetá a symfónie si našli cestu nielen do majestátnych domov, ale aj do kláštorov, a dokonca na vidiecke fary. Je zaujímavé, že najväčšie množstvo symfónií od oboch Haydnovcov sa z 18. storočia zachovalo v Čechách, nielen v domácnostiach šľachtických rodín, ale v zbierkach patriacich cirkevným rádom – medzi nimi aj u Milosrdných bratov, ktorí po svojom príchode do Čiech začiatkom 17. storočia založili osem kláštorov: v Prahe (1620), Novom Měste nad Metují (Neustadt an der Mettau, Východné Čechy; 1696), v Těšíne (Sliezsko; 1700), Prostějove (Prossnitz, Morava; 1733), Kukse (Kukus, Východné Čechy; 1743), Brne (Brünn; 1747), Letoviciach (Lettowitz; Morava, 1750), and Vizoviciach (Wisowitz, Morava; 1781). Roku 1920, v dôsledku dohody na konferencii v Spa sa stal Cieszyn poľským. Rádový kláštor založený roku 1605 vo Feldsbergu (vo Valčiciach, dnes Valtice), Dolné Rakúsko, sa stal súčasťou Južnej Moravy od roku 1919.

V kláštoroch v Letoviciach a Vizoviciach sa nezachovali žiadne zbierky. V zbierkach v Novom Měste nad Metují a v Prostějove sa nenašli žiadne Haydnove kompozície. Vo zvyšných kláštoroch je však situácia odlišná: diela oboch Haydnov sú tu pomerne časté, najmä v zbierke z Kuksu. Pražská zbierka Milosrdných bratov je fragmentom pozostávajúcim z 22 skladieb – medzi nimi iba jedna Haydnova skladba, úprava Neue Deutsche Messe od Michaela Haydna (Sherman 560). Dva zvyšné katalógy pražskej zbierky z roku 1829 uvádzajú dve omše Josepha Haydna a dve od Michaela Haydna, dve neisté omše (jedna pravdepodobne od esterházyovského organistu Františka Mikuláša Novotného), a niekoľko drobných duchovných diel. Skutočnosť, že počet Haydnových skladieb v pražskom kláštore je dosť malý, vyvoláva otázky, najmä preto, že práve tu žili a pracovali štyria údajní Haydnovi žiaci: Abundius Micksh (1734 – 1782), Primitivus Niemecz (1750 – 1806), Blasius Smrczek (1746? – 1813) a Flosculus Tomesch (1759 – 1801). Pôsobili tu aj ďalší dvaja hudobníci narodení v Čechách, ktorí sa stýkali s Haydnovcami už od čias svojich hudobníckych aktivít medzi viedenskými Milosrdnými bratmi v 50. rokoch 18. storočia: Franciscus Fismann (1723 – 1774) a Benignus Roth (c. 1729 – 1807).

V posledných desaťročiach 18. storočia zrejme pražská hudobná zbierka vyzerala dosť odlišne od roku 1829, a dokazovala odlišnú úroveň záujmu o diela oboch Haydnovcov (vrátane svetských diel). Žiaľ, neexistuje katalóg, ktorý by to potvrdil. Viac informácií o vzťahoch Milosrdných bratov k Haydnovcom poskytujú dve zachované zbierky moravského rádu, z Brna, a najmä z Valtíc. Z brnenskej zbierky nemáme katalóg z 18. ani 19. storočia. Hudbu Michaela Haydna zrejme uchovával Verecundus Faltus v 60. až 80. rokoch 18. storočia. Bol to najvýznamnejší miestny rádový zbormajster 18. storočia, chirurg, v rokoch 1781 – 1782 aj predstavený rádu. Od Josepha Haydna tu nájdeme dve Divertimentá a rukopis Ročných období Hob. XXI: 3, pochádzajúci z 30. rokov 19. storočia. Kostol Milosrdných bratov očividne hral v Brne podobnú úlohu, ako blízky augustiniánsky kláštor – bolo to jedno z najvýznamnejších hudobných centier mesta. Je to vo všeobecnosti charakteristická črta pre Milosrdných bratov – od raných desaťročí 18. storočia sa muzicírovanie stalo súčasťou ich vzdelávania.

Skutočný rozsah záujmu Milosrdných bratov o svetské diela bratov Haydnovcov dokumentuje valtická zbierka, a najmä zbierka v Kukse. Valtická zbierka bola skatalogizovaná dvakrát: koncom 18. storočia (katalóg pozostáva z incipitov basu) a roku 1865 (skladby sú zaznamenané podľa názvu a mien autorov, incipity chýbajú). Prvý katalóg naznačuje, ako mohol vyzerať hudobný život pražského alebo brnenského rádu približne v tej dobe, keď vo Valticiach a v Kukse prekvital. Vyskytujú sa tu mnohé skladby od členov rádu a od skladateľov, ktorí boli rádu blízki v Prahe, Viedni a Eisenstadte, medzi nimi aj Joseph a Michael Haydnovci – omše, litánie, ofertóriá, árie, Salve Regina, Alma Redemptoris, Ave Regina, Regina Coeli, Te Deum, Stabat Mater a symfónie, niektoré z nich pripísané nesprávnym autorom. Stav valtickej zbierky dnes zhruba zodpovedá katalógu z roku 1865, uvádza 309 hudobných položiek. Znamená to, že straty pôvodnej zbierky počas 19. storočia boli ohromné: dodnes sa zachovalo iba 12 skladieb Josepha Haydna a 9 Michaela Haydna. Jediná úplná zachovaná hudobná zbierka Milosrdných bratov je v Kukse. Pozostáva z 915 hudobných skladieb, zväčša pochádzajúcich z 18. storočia. Od Michaela Haydna sa tam nachádza 32 duchovných a svetských skladieb, medzi nimi aj omša Hier liegt vor deiner Majestät (Sherman 560), ktorá bola v Čechách ohromne obľúbená, a dve symfónie, z ktorých jedna existuje iba v tejto jedinej kópii: Sinfonia in D, Sherman 24. Od Josepha Haydna je tam 81 duchovných a svetských partitúr, medzi nimi 39 symfónií a úplný súbor partov Ročných období,Hob. XXI: 3, z roku 1838 (dátum uvedenia pripomína sto rokov od smrti zakladateľa kláštora, knieža Franza Antona Sporcka). Veľké množstvo symfónií v kuksovskej zbierke podľa niektorých odborníkov naznačuje, že zbierka pozostáva z dvoch skupín: hudba, ktorá slúžila Milosrdným bratom, a partitúry, ktoré získal knieža Johann Wenzel Sporck, ktorý v skutočnosti Kuks nikdy nevlastnil. Za obsah zbierky bol najpravdepodobnejšie zodpovedný Benignus Roth, ktorý bol predstaveným kuksovského kláštora v rokoch 1766 – 1771 a 1776 – 1806. V období 1772 – 1775 bol predstaveným viedenského kláštora, kde, rovnako ako v Kukse, ostal v styku s najvýznamnejšími hudobníkmi svojej doby, medzi nimi aj s Josephom a Michaelom Haydnovcami. Vďaka jeho záujmu o ich dielo vznikla na malom mieste vo Východných Čechách jedna z najzaujímavejších českých (a aj stredoeurópskych) haydnovských zbierok.

Hlavnou príčinou vzniku legiend a mýtov v spojitosti s historickými osobnosťami je nedostatok informácií. V súvislosti s Mikulášom Zmeškalom analyzuje autorka vo svojom referáte najprv jednotlivé faktory, ktoré možno sumárne označiť ako „fenomén zabudnutia“. Zmeškal sa stýkal vo Viedni, kde strávil viac ako polstoročia, s J. Haydnom, W. A. Mozartom a L. v. Beethovenom, ale v základnej literatúre venovanej týmto trom velikánom viedenskej klasiky sa o ňom ako o svojbytnej osobnosti nedozvieme. Takisto nenájdeme jeho meno ani v lexikónoch z 19. storočia. Vysvetlenie tohto javu, ktorý je dokumentovaný na konkrétnych prípadoch, spočíva v generačnom posune, ktorý ovplyvnil uhol pohľadu biografických diel o týchto troch skladateľoch.

Ďalším podstatným bodom referátu je výpočet konkrétnych legiend a skreslených informácií o Zmeškalovi, ako aj ich korektúra a ich konfrontácia s dokázanými faktami, ktoré svojím významom ďaleko prevyšujú fantazijné legendy (napr. týkajúce sa jeho učiteľov hudby a všeobecného štúdia, otázka, či bol hudobníkom alebo úradníkom). Osobitný dôraz spočíva v legendách, ktoré majú oravský kontext: dátum a miesto narodenia (definitívne riešenie je 19. november 1759 v Leštinách na Orave) či nepravdepodobnosť Beethovenovej návštevy v Zmeškalovom rodisku. Načrtnutá je tu aj možnosť určenia Zmeškalovho rodného domu, ako aj rozobratá problematika jeho známeho portrétu z Banskej Bystrice.

Veľkou témou je Zmeškal ako hudobný skladateľ. Nepresné a zlomkovité údaje o tejto jeho činnosti viedli v minulosti k mylnej predstave, že sa zaoberal výlučne iba komponovaním sláčikových kvartet. Na základe novoobjavených dokumentov v roku 2008 – predovšetkým testamentu, v ktorom je v náznakoch spomenutý veľký rozsah jeho tvorby – autorka načrtáva štyri fázy kompozičného vývoja. Na záver dopĺňa materiál o zoznam Zmeškalovho diela, ktorý je síce členený v zaužívanej forme (orchestrálne diela, koncerty, komorné skladby, skladby pre sólové nástroje a študijné skladby), ale s hypotetickým a provizórnym charakterom: t. j. v skupine komorných skladieb sú uvedené konkrétne informácie o zachovaných skladbách, zatiaľ čo v ostatných konkrétne detaily nahrádza údaj sumárny.

Táto prehľadová štúdia zhŕňa doterajšie výsledky bádania v oblasti definovania existenčných foriem hudobného vzdelávania v Prešove a jeho okolí v priebehu ich historického vývoja a transformácií. Na niekoľkých miestach v nej uvádzame oblasti, ktoré ešte len čakajú na svoje systematickejšie spracovanie, vyhodnotenie a pramennú konkretizáciu. Práve pri oslavách 150. výročia hudobného školstva v Prešove si môžeme znova uvedomiť potrebu hudobnohistorického bádania v tejto konkrétnej oblasti. Vedie nás k tomu skutočnosť, že hudobné vzdelávanie prináša nielen nové sociálne prvky dané spoločensko-politickými zmenami, ale predovšetkým prináša kvalitatívny rast hudobného života, bez ktorého neexistuje komplexné kultúrne zázemie žiadnej obce, mesta, národa či štátneho celku.

Publikovanie výsledkov vedeckého bádania v hudobnej umeleckej oblasti patrí tradične skôr k okruhu činností absolventov hudobnovedných odborov univerzít. Tým viac nás teší skutočnosť, že sa k výsledkom tejto činnosti postupne pripájajú aj práce výskumníkov fakúlt slovenských umeleckých a pedagogických univerzít. Ich závažnosť i úroveň narastá aj zásluhou doktorandského štúdia na Katedre teórie hudby na HTF VŠMU. Spomedzi nich vyšli aj členky ambicióznej skupiny nitrianskych výskumníčok, ktorých publikácie v ostatných desaťročiach komplementárnym spôsobom odhaľujú neprávom zabudnuté hodnoty našej hudobnej histórie. Popri Eve Szórádovej (Eva Szórádová študovala na Komenského univerzite a externú vedeckú ašpirantúru ukončila roku 1993 v odbore teória a dejiny umenia na Ústave hudobnej vedy SAV), Alene Kručayovej, patrí k nim aj autorka recenzovaného diela Martina Čiefová.

Vynikajúca dizertačná práca Martiny Čiefovej, odbornej asistentky Katedry hudby Pedagogickej fakulty UKF v Nitre, obhájená na záver doktorandského štúdia na Hudobnej a tanečnej fakulte VŠMU v roku 2005, sa stala základom jej publikácie Klavírne umenie v Bratislave v 19. storočí. Je určená jednak študentom konzervatórií, poslucháčom študijného programu Učiteľstvo hudobného umenia, ale aj pedagógom klavírnej hry. Vydala ju Pedagogická fakulta UKF v Nitre roku 2008 v rámci projektu Klavírne umenie ako súčasť hudobnej kultúry na Slovensku v 19. a v prvej polovici 20. storočia (Vedecká grantová agentúra Ministerstva školstva a Slovenskej akadémie vied). Publikácia predstavuje výrazný príspevok k výskumom slovenskej historiografie v oblasti sledovania vývoja a pri vytváraní komplexného obrazu o klavírnom umení a jeho zástoji v širšom kultúrno-spoločenskom kontexte života Bratislavy v 19. storočí. Dané obdobie tvorí rámec širšieho pohľadu na historiografický výskum hudobného prostredia a myslenia v 19. a na začiatku 20. storočia. Autorka sa zameriava na analýzu, dokumentovanie a systematizovanie najmä troch zvolených stránok hudobného života danej epochy u nás: pôsobenie popredných  osobností pianistov, vývoj repertoáru a dramaturgiu dobovej koncertnej praxe, klavírnu pedagogiku a miestne nástroj á rstvo. Východiskom je obraz koncertného pôsobenia významných osobností európskych pianistov a ich bezprostredný vplyv na úroveň domácej vzdelanosti, dramaturgie, súkromnej aj inštitucionálnej pedagogiky a vývoj klavírneho umenia najmä na území Bratislavy a priľahlých regiónov.

[pokračovanie recenzie je k dispozícii v tlačenej verzii časopisu]