Pri skúmaní inšpirácií z poľského prostredia, ktoré zasiahli do formovania slovenského skladateľa Romana Bergera, môžme určiť tri ich zdroje. Prvý sa viaže na jeho životopis: Berger pochádza z rodiny poľského evanjelického kňaza, pôsobiaceho v sliezskom pohraničí, perzekvovaného počas 2. svetovej vojny i následnom komunistickom režime v Poľsku. Začiatkom 50. rokov rodina presídlila do Bratislavy, kde mladý Berger vyštudoval klavír a kompozíciu na VŠMU. Tu musel čeliť mnohým dogmatickým metódam profesionálnej prípravy hudobníkov a neskôr, v etape tzv. normalizácie v 70. rokov aj vylúčeniu zo slovenského hudobného života. Po revolučných zmenách v roku 1989 sa Berger ako skladateľ i publicista kontaktoval aj s hudobno-kultúrnym prostredím Poľska, odkiaľ prichádzali aj návrhy na jeho ocenenie.

Druhý zdroj inšpirácií z Poľska možno nachádzať v jednotlivých Bergerových kompozíciách, počnúc absolventským opusom Transformácie pre orchester (1965), kde je počuteľný ohlas tvorby poľského skladateľa W. Lutosławského. V zborových skladbách zhudobnil poéziu poľských básnikov (T. Różewicz, H. Jasiczek). Vrcholným takto inšpirovaným dielom je De profundis (1980), filozoficky zameraný protest proti vojne a nedorozumeniu medzi ľuďmi.V čase, keď Bergera poľská hudobná societa prijala za svojho, sa zvýšil počet skladieb inšpirovaný súčasnými poľskými básnikmi (W. Szymborska, Z. Herbert), udalosťami (Korczak in memoriam, Post scriptum) či spomienkami na rodný kraj (Pesničky ze Zaolzia). Prostredníctvom citátov vzdal svoj hold K. Szymanowskému a W. Lutosławskému.

Posledným zdrojom poľských inšpirácií v Bergerovej tvorivosti sa stala oblasť jeho teoreticko-publicistickej činnosti. Vo svojich príspevkoch nadviazal napríklad na teóriu psychológa K. Dąbrowského, často cituje aj výroky pápeža Jána Pavla II. Bergerove myšlienky rastú na širokom rozhľade po súčasných tendenciách v humanitných vedách (psychológia, sociolúógia, teológia), prírodovedných disciplínach (matematika, fyzika) i formálnych vedách (logika, kybernetika, teória systémov, synergetika). Orientujú sa smerom k akcentovaniu duchovného rozmeru ľudskej tvorivosti a etiky aj v oblasti kompozície v záujme zvyšovania kultúrnosti súčasnej spoločnosti.

V extrémne rôznorodej hudbe súčasnosti, počnúc druhou vlnou postmodernej tvorby zhruba od polovice 70. rokov 20. storočia, možno identifikovať konceptuálne prejavy, ktorých podstatou vytvárania a pôsobenia sú doteraz komplexne teoreticky nespracované postupy sémantického prepájania hudobného diania a „vonkajšieho sveta“. O konceptuálnych tendenciách v hudbe môžeme hovoriť vtedy, keď hudobné dianie vykazuje znaky hudobnej konceptualizácie: je to realizácia tvorivej myšlienky vo zvukovom médiu, ktorá má prednosť pred tradičnými estetickými a materiálovými preferenciami. Fakty reálneho sveta sa pri nej stávajú určujúcou súčasťou hudobného diania. Viaceré hudobné projekty tak demonštrujú príznačný posun od úzko vymedzeného diela ako artefaktu k poňatiu otvoreného diela, zahŕňajúceho aj poetické procesy, ktoré sa podieľajú na jeho vzniku. Súčasťou príspevku je okrem definovania sémantických mechanizmov aj rámcová typológia v praxi sa prelínajúcich konceptuálnych tvorivých stratégií (tematické, postprodukčné, procesuálne, technologické a mediálne). Konceptualizmus v súčasnej hudbe možno vnímať ako ďalší z historických pokusov o nastolenie organického prepojenia hudby a skutočnosti: hudba v prípade konceptuálnej tvorby prestáva byť uzavretým javom s vlastnými pravidlami, ale utvára sa v interakcii s okolitým svetom.

Americká skladateľka, speváčka, choreografka, performátorka a filmárka Meredith Monk je označovaná tiež ako priekopníčka v oblasti tzv. „rozšírenej hlasovej techniky“ a „interdisciplinárnych performancií“. Jej tvorba je akýmsi Gesamtkunstwerkom. Základnú úlohu hrá hudba a ľudský hlas prepojený s pohybom, obrazom, svetlom a objektmi. Tak môže pri posluchu originálnej hudby Meredith Monk dôjsť k novým spôsobom vnímania. Svojím dielom ovplyvnila rad umelcov v oblasti tzv. vážnej hudby, aj v oblasti populárnej hudby. Sama sa však radí skôr k prvej skupine. Vyšla z performance a minimal music a vytvorila si vlastný osobitý hudobný jazyk, využívajúci ľudský hlas celkom novým spôsobom a v nových súvislostiach. Špecifikum a pôvodnosť jej diela spočíva v jeho jednoduchosti (i keď často zdanlivej), súčasne však v hĺbke, otvorenosti a prístupnosti všetkým ľuďom na svete, či hudobne vzdelaným alebo hudbou nedotknutým. Meredith Monk prosto čerpá z pôvodných zdrojov, a preto sa jej tvorba nenesie v duchu módnych trendov, ale je a zostane nadčasová a čistá. Počas svojej viac než 45-ročnej umeleckej kariéry bola publikom i odbornou kritikou uznaná ako hlavná tvorivá sila v oblasti performing arts.

Slovenský organista, dirigent a hudobný skladateľ Ján Valach (nar. 1925) žije od roku 1970 v belgickom meste Antverpy. Do slovenského hudobného života sa výrazne zapísal uvedením pôvodnej verzie opery Krútňava Eugena Suchoňa na scéne Opery Divadla Jozefa Gregora Tajovského v Banskej Bystrici v roku 1963, ako aj belgickej premiéry tejto opery vo flámskom jazyku s Kráľovskou flámskou operou v Antverpách a Gente (1968 – 1972). Slovenskú tvorbu propagoval v zahraničí aj ako koncertný organista. V belgickom prostredí sa presadil aj ako hudobný skladateľ prevažne organovými a oratoriálnymi dielami.

Doba informačných technológií a konzumnej spoločnosti ovplyvnila aj dopyt po hudobnom vzdelávaní. Záujem o hru na akordeóne poklesol na základných umeleckých školách i na konzervatóriách. V súčasnosti sa na trh dostáva nový model digitálneho V-akordeónu (virtual accordion, V-akordeón, virtuálny akordeón), ktorý so sebou prináša množstvo inovatívnych zvukových a technických možností. Z nášho pohľadu práve to predstavuje hlavnú devízu, vďaka ktorej sa v krátkom čase môže zaradiť k obľúbeným nástrojom nielen medzi jeho sympatizantmi, ale i medzi žiakmi, študentmi, či pedagógmi a koncertnými umelcami.

Problematika výučby hry na ľudových nástrojoch sa v postupne dostala do popredia záujmu. Umožnenie jej vyučovania základných umeleckých školách viedlo k záujmu žiakov o hru na cimbale a iných ľudových nástrojoch, ako je píšťalka, fujara, heligónka, a pod.

Z údajov UIPS vyplýva, že záujem o hru na ľudových nástrojoch v Žilinskom kraji nie je malý. Zaujímavý je aj poznatok, že záujem o tento typ štúdia má širšia veková kategória od žiakov prípravného ročníka až po dospelých jednotlivcov.

Súkromná ZUŠ ľudového tanca a hudby v Ružomberku v rámci svojho vyučovacieho programu ponúka okrem výčby hry na ľudových nástrojoch a ľudového tanca aj možnosť pôsobiť vo folklórnych súboroch Liptov a Liptáčik, a tým spoznať vlastné kultúrne korene.

Škola realizuje projekt experimentálneho overovania tanečno-hudobného odboru regionálnej ľudovej kultúry. Tento má za cieľ vychovávať žiakov tak, aby získané vedomosti a schopnosti dokázali uplatniť vo svojich obciach na oživenie zvykov, činnosti folklórnych skupín, umelecko-remeselnej výroby, a pod. Odbor je nasmerovaný predovšetkým na výchovu budúcich propagátorov, uchovávateľov a šíriteľov ľudových tradícií v jednotlivých regiónoch. Predmetom projektu experimentálneho overovania tanečno-hudobného odboru regionálnej ľudovej kultúry je doplnenie umeleckého vzdelávania na Slovensku o zásadnú vzdelávaciu oblasť, a to o špecializáciu na prejavy tradičnej ľudovej kultúry v jeho regiónoch. Na základe výsledkov exprimentálneho overovania by sa projekt mohol rozšíriť aj v ďalších regiónoch Slovenska. Taktiež sa predpokladá zaradenie nového odboru do systému umeleckého vzdelávania ako osemročne štúdium zahrnujúce ISCED IB – nižšie primárne umelecké vzdelanie a ISCED 2B – nižšie sekundárne vzdelanie.

Už z názvu publikácie Slovo o umení bez slov je zrejmé, že nasledujúce stránky sú zasvätené hudbe a hudobnému umeniu. Cieľom jednotlivých úvah publikácie je vyjadriť vzťah človeka k hudbe a k všetkým hudobným i mimohudobným javom jestvujúcim v spätosti s ňou. Vzťah, z ktorého by sa nemala vytratiť láska, senzitívny postoj, tvorivé myslenie a porozumenie, ktoré môže meniť charakter človeka, či kompletnúľudskú bytosť k lepšiemu.

Predmetom knihy sú autorkine úvahy o hudbe cez rôzne prizmy videnia. Autorka v ôsmich kapitolách publikácie postupne odhaľuje základné a ťažiskové atribúty hudby. Nájdeme tu reflexie o hudbe ako o jednom z médií komunikácie dvoch svetov – pozemského a nadpozemského, ľudského a božského, subjektu a univerza, vysielajúceho a prijímajúceho subjektu atď. Objavíme tu aj slovo o hudbe ako o jedinečnom „hudobnom svete“ s vlastnými vyjadrovacími prostriedkami a atribútmi. Kopčáková sa v tomto kontexte zamerala na hudobné atribúty ako sú hudobný jazyk, harmónia, hudba a čas, resp. plynutie v čase, hudba a spevnosť, melódia a opera, hudba v jedinečnej symbolickej farbe a súhre symfonického orchestra.

[pokračovanie recenzie je k dispozícii v tlačenej verzii časopisu]