Detské hudobné nástroje sú neoddeliteľnou súčasťou inštrumentára hudobných nástrojov. Zahŕňajú nespočetné množstvo jednoduchých a ľahko ovládateľných hudobných nástrojov, používaných deťmi väčšinou ako hračky. Zaraďujeme sem napríklad hudobné nástroje Orffovho inštrumentára, tradičný detský inštrumentár rôznych národov a etník, či novodobé moderné detské hudobné nástroje (hračky) vyrábané z umelých hmôt, ktorých podstatou sú elektrofonické a predovšetkým elektronické princípy. Avšak súčasné progresívne chápanie hudobného nástroja prakticky dovoľuje začleniť do súboru detských hudobných nástrojov (tak ako aj medzi hudobné nástroje vôbec) akýkoľvek objekt, schopný produkovať zvuky.

Štúdia sa zameriava výhradne na súbor detských hudobných nástrojov, ktorý vznikol a bol používaný deťmi v tradičnom ľudovom prostredí na Slovensku. Prináša súpis a popis detských hudobných nástrojov a triedi ich na základe číselného indexu z medzinárodnej systematiky E. M. v. Hornbostela a C. Sachsa (z roku 1914). Súčasne na základe výskumu štúdia mapuje súčasných výrobcov slovenského tradičného inštrumentára detských hudobných nástrojov a hračiek (I. Ivanov, J. Fiala, P. Blaha, T. Koblíček, M. Moncoľ, R. Žilík, J. Slivka, V. Grieš, J. Šuška, B. Gernát). Výskum potvrdil existenciu výroby (aj keď len lokálne ohraničenú) niektorých typov detských hudobných nástrojov slovenského tradičného inštrumentára a taktiež poukázal na viaceré vývojové zmeny v tejto oblasti.

Postavenie, život a tvorba českej skladateľky Vítězslavy Kaprálovej sú v mnohých smeroch pozoruhodné. Dcéra popredného brnianskeho skladateľa Václava Kaprála bola prvou českou profesionálne vyštudovanou skladateľkou a dirigentkou. Už počas jej krátkeho života sa jej dostalo mnohých pôct, ocenení a významných predvedení jej skladieb, bola žiačkou popredných vtedajších pedagógov, o. i. Vítězslava Nováka, Václava Talicha, Bohuslava Martinů alebo Charlesa Muncha. Jej krátky život – dožila sa len 25 rokov – bol naplnený neúnavnou tvorivou prácou na poli skladateľskom a dirigentskom, kultúrnymi aktivitami a mnohými naplnenými i nenaplnenými láskami.

Vítězslava Kaprálová sa narodila 24. januára 1915 v Brne v rodine koncertnej speváčky Viktorie Kaprálovej a hudobného skladateľa Václava Kaprála, žiaka Leoša Janáčka. V 9 rokoch skomponovala prvé skladbičky pre klavír. V 15 rokoch nastúpila na brnianske konzervatórium (založené v roku 1919) do kompozičnej triedy Viléma Petrželky a dirigentskej triedy Zdeňka Chalabalu. Na absolventskom koncerte 17. júna 1935 sama dirigovala predvedenie svojho Klavírneho koncertu d mol op. 7. Prvá orchestrálna partitúra, prvý dirigentský výkon skladateľky a súčasne prvý ženský dirigentský výkon v Brne.

Po absolutóriu v Brne prešla mladá skladateľka do kompozičnej triedy Vítězslava Nováka na majstrovskú školu pražského konzervatória a súčasne do dirigentskej triedy Václava Talicha. Pražské Konzervatórium absolvovala Vojenskou symfoniettou.Tá sa dočkala dvoch mimoriadnych predvedení – dňa 26. novembra 1937 v pražskej Lucerne za prítomnosti prezidenta republiky dr. Edvarda Beneša a po druhý raz v londýnskej Queen’s Hall, opäť pod taktovkou autorky v rámci ISCM Festivalu v Londýne v júni 1938. Na základe koncertu dostala ponuku z londýnskej pobočky Universal Edition na skomponovanie nového diela – vznikla Suita rustica – napokon však k jej vydaniu nedošlo.

Koncom leta 1937 odchádza vďaka štipendiu za ďalšími štúdiami do Paríža. Na École Normale de Musique sa zapisuje do triedy dirigenta Charlese Muncha. K Nadie Boulanger na kompozíciu a inštrumentáciu nenastúpila predovšetkým z jazykových dôvodov (Munch vedel nemecky). Takže v kompozícii pokračovala súkromne u Martinů. Vzťah učiteľ-žiačka sa u Martinů a Kaprálovej čoskoro prelomil do kolegiality, priateľstva, vzájomnej lásky. Zoznámila sa s poprednými osobnosťami (Milhaud, Honegger) a čoskoro zapadla do českej komunity (Firkušný, Kundera, Haas). V roku 1939 uvažuje o ceste do USA pri príležitosti turné Voskovca a Wericha, ako náhradná dirigentka za Jaroslava Ježka.

23. apríla 1940 sa vydala za Jiřího Muchu, syna maliara Alfonsa Muchu, vtedy už preveleného k jednotke v Adge. Ten už na smrť chorú ženu odváža do Montpellier, kde 16. júna 1940 zomrela na následky nevyliečiteľnej tuberkulózy slepého čreva.

Skladby Vítězslavy Kaprálovej sú plné tvorivej fantázie, mimoriadnej citlivosti a zvukovej predstavivosti, napriek tomu kontrolované presným zmyslom pre formu a stavbu diela. Typická je polytonalita a polyfónne vedenie hlasov. Významné sú najmä vokálne a klavírne diela. Na propagácii jej hudby má veľkú zásluhu Karla Hartl, zakladateľka Spoločnosti Vítězslavy Kaprálovej (The Kapralova Society) v kanadskom Toronte. Za 14 rokov svojej existencie vydala 4 profilové CD a tri štvrtiny diel tlačou. Okrem toho sa podieľala a finančne podporila rad koncertov a kultúrnych akcií spojených so skladateľkou.

Český skladateľ Josef Bohuslav Foerster je známy predovšetkým svojou zborovou, opernou, symfonickou a komornou tvorbou. Jeho tvorba zahŕňa 190 opusov, z ktorých 25 opusov je venovaných klavíru – 14 klavírnych cyklov, 2 vrcholné klavírne skladby (Erotovy masky a Osenickou suitu) a 9 drobnejších skladieb. Klavírna tvorba nie je teda zanedbateľnou časťou skladateľovho diela. Je si treba tiež uvedomiť, že skladateľ do klavírnej podoby prepisoval aj diela orchestrálne či komorné. Klavír teda zaujímal dôležité miesto vo Foerstrovej tvorbe i v jeho živote. Foerstrovo klavírne dielo nebolo doteraz podrobnejšie hudobnoteoreticky spracované. Len veľmi stručne sa ním zaoberala J. Patzaková (kapitola v knihe Památník Foerstrův z roku 1929) a Václav Holzknecht v jednej z  kapitol knihy J. B. Foerster – jeho životní pouť a tvorba 1859 – 1949 (1949). Klavírne skladby Foerstra sú charakteristické svojou intimitou, častým uplatnením polyfonickej faktúry, takmer vokálne koncipovanou melodickou líniou s jednoduchým rytmickým členením i charakteristickou drobnokresbou. Foerster vo svojich klavírnych skladbách uplatňuje skôr pomalšie a stredné tempá, pretože jeho hudba je charakteristická spevným lyrizmom. S výnimkou vrcholných diel neuplatňuje virtuóznu sadzbu, či tzv. efektní plochy. Pre dramatické vyjadrenie využíva skôr dynamiku a harmonické napätie. Skladby v jednotlivých cykloch sú väčšinou rozmernejšie i smelšie vo využívaní hudobno-vyjadrovacích prostriedkoch. Najväčším interpretačným problémom je práve kumulácia tempových, dynamických, agogických i výrazových prmien Foerstrových klavírnych skladieb.

Mesto Žilina so skromnou hudobnou minulosťou sa až v priebehu 20. storočia profilovalo ako sídlo na severozápade Slovenska, v ktorom sa budovali predpoklady pre rozvoj profesionálnych hudobných aktivít. Ich základ spočíval v činnosti Mestskej hudobnej školy založenej v roku 1927. Význam tejto inštitúcie narástol po roku 1945, po jej postupnej transformácii na Vyššiu hudobnú školu, od roku 1961 na dnešné Konzervatórium. Profiláciu Žiliny ako hudobného mesta nielen v regionálnom zmysle, ale s celoslovenským dosahom podčiarklo zriadenie Štátneho komorného orchestra v roku 1974, telesa, ktoré šíri kvalitu domáceho interpretačného umenia aj v zahraničí. Dramaturgia orchestra je priaznivo naklonená pôvodnej slovenskej tvorbe a popri zabezpečení priebežných hudobných aktivít prostredníctvom abonentných koncertov participuje na Stredoslovenskom festivale koncertného umenia s medzinárodnou účasťou konanom v meste, hľadá kontakty so zahraničnými partnermi (projekt One) a myslí aj na výchovu budúceho publika prostredníctvom koncertov pre deti.

Jana Pastorková, prototyp teoreticky fundované umělkyně, která při provozování děl tzv. staré hudby vytváří své interpretační koncepce vycházejíc z hluboké znalosti historických skutečností, předkládá v koncentrované podobě provozovací kompendium zaměřené na francouzskou barokní vokální hudbu. Podobně tematicky směrovaná zastřešující suma informací v jazykově dostupné mutaci nebyla dosud slovenské ani české odborné veřejnosti k dispozici. Autentický přístup k interpretaci barokní hudby opirající se o pramenné studium dobových provozovacích návodů etablovaný v umělecko vzdělávacích systémech většiny evropských zemí se na českých a slovenských profesionálních hudebních učilištích postupně zabydluje. S ohledem na uvedené okolnosti považujeme spis za vysoce aktuální a nanejvýš potřebný.
[Pokračovanie recenzie je k dispozícii v tlačenej verzii časopisu.]

Každý nový titul s nahrávkou pôvodnej tvorby môžeme – či musíme – dnes u nás kvitovať ako udalosť. Minuli sa opusovské časy so všeobjímajúcimi edičnými plánmi, v ktorých našli vo veľkorysej koncepcii spoľahlivé miesto takmer všetci žijúci autori. Monopolné vydavateľstvo pošlo, tých novších fungujúcich je u nás stále málo na to, aby dôstojne a nezištne zachraňovali kredit domácej kompozičnej produkcie.

Ako zjavenie možno vítať teda nosič, ktorého obsahom je tvorba, respektíve čiastkový výsek z kompozičného odkazu jednej z originálnych osobností slovenskej hudobnej spisby, Tadeáša Salvu (1937 – 1995). Neviem, či viac či menej poteší skutočnosť, že jeho producentom nie je slovenský editor, ale prestížne vydavateľstvo NAXOS, ktoré má ambíciu vyhľadávať, evidovať a šíriť hudobné jedinečnosti.

Tadeáš Salva pôvodne študoval na žilinskom Konzervatóriu (o. i.) hru na violončele. Tento nástroj ho sprevádzal po celý tvorivý život, stal sa frekventovaným a permanentným médiom pre jeho kompozičnú imagináciu. Asi aj preto na tomto titule príliš neprekvapí.

Jeho realizátorom je renomovaný slovenský violončelista Eugen Prochác, ktorý už od svojich juvenilných umeleckých štádií objavuje a obhajuje salvovskú kompozičnú originalitu. Titul, združujúci päť opusov pre violončelo/s violončelom, je s jeho interpretačnou prítomnosťou priemetom skladateľovej tvorby od počiatku až po záverečnú etapu tvorivosti.
[Pokračovanie recenzie je k dispozícii v tlačenej verzii časopisu.]