DOI: 10.4149/SH_2024_4_3

Záměrem textu je vysledovat vliv Deleuzova myšlení ve dvou nedávných českých monografiích o hudbě: Tělo hudby Ondřeje Galušky (2015) a Hudba rostoucí v čase. Pozdní skladby Mortona Feldmana od Petra Zvěřiny (2018). Navzdory různorodosti témat a přístupů jsou deleuzovské odkazy jednotícím rysem obou knih a zároveň umožňují i přes zmíněnou různorodost nastínit některé shody: důraz na materiální aspekt zvuku oproti idealistické či idealizující interpretaci hudebního díla, ale také důraz na určitou filozofii imanence, která stojí jak za Galuškovým pojetím těla hudby, tak za Zvěřinovou interpretací Feldmanových skladeb. Cílem studie je nejen zmapovat dialog mezi oběma autory a Deleuzovou filozofií, ale také zasadit tento dialog do kontextu samotného Deleuzova myšlení, a tím jej snad zpřístupnit i nefilozofům.

Klíčová slova
moderní francouzská filozofie; Gilles Deleuze; filosofie hudby; tělesnost

DOI: 10.4149/SH_2024_4_4

Štúdia ponúka analýzu a porovnanie vybraných myšlienok filozofa Jerrolda Levinsona a Nelsona Goodmana týkajúcich sa gestickej autenticity hudobného výkonu. V rámci Levinsonových koncepcií sa pozornosť sústreďuje na interpretáciu kľúčových pojmov a ich definovanie s cieľom ich korelácie so súčasnou inovatívnou estetikou Nelsona Goodmana. Vychádzajúc z výrokov svojich predchodcov Levinson vo svojej argumentácii prechádza od podmienky autentických hudobných nástrojov použitých pri interpretácii hudobného diela k podmienke autenticity gest hudobníkov, ich fyzických, a teda aj mentálnych výkonov, ktoré poslucháč vizuálne očakáva ako nevyhnutné pri vytváraní intuitívnych ideálnych zvukových štruktúr približujúcich sa zámerom skladateľa vyjadreným v jeho partitúre.

Goodman považuje gestá za jeden zo symbolov, pomocou ktorých človek poznáva a zdieľa vonkajší aj vnútorný svet, rovnocenný s inými symbolmi, ako je slovo, text, zvuk, hudobný zápis, obraz alebo trojrozmerný objekt, pričom symbol nenapodobňuje, nezrkadlí ani nezobrazuje objekt, ale ho označuje, t. j. zastupuje, odvoláva sa naň, odkazuje naň. Zo zistených korelácií sme vyvodili záver týkajúci sa gestickej autenticity hudobnej interpretácie, najmä s ohľadom na súčasný fenomén hudobnej produkcie na syntetizátoroch, ktorý mení uhly pohľadu doterajšieho teoretického uvažovania o tejto problematike.

Na záver sa krátko zamyslíme nad pojmom autenticity osobnosti interpreta, keďže ide o kľúčový pojem autenticity ako takej, najmä pri označovaní zámerov pôvodného autora.

Kľúčové slová
autenticita hudobného výkonu; hudobníkovo gesto; symbol; denotát; intencia

DOI: 10.4149/SH_2024_4_5

Štúdia prináša informácie o jedinečnom cykle pre sólovú gitaru Bardenklänge prešporského hudobníka, gitaristu a skladateľa romantizmu J. K. Mertza. Text sumarizuje poznatky o ossianovskej tradícii, ktorá mala mimoriadny vplyv na európske romantické hnutie a umenie 19. storočia a stala sa inšpiráciou pre vznik diela. Opisuje jej estetické prvky prítomné v skladbách cyklu. Hľadá skladateľské modely v hudbe súčasníkov, najmä v klavírnej miniatúre romantikov prvej polovice 19. storočia. Štúdia taktiež sumarizuje údaje týkajúce sa diela prítomné v dostupnej svetovej muzikologickej literatúre a stručne rekapituluje dosah diela na súčasnosť.

Kľúčové slová
J. K. Mertz; Bardenklänge, dielo pre sólovú gitaru; ossianovská tradícia; klavírna miniatúra

DOI: 10.4149/SH_2024_4_6

Slovenský skladateľ Wiliam Brühl (18. januára 1932, Lučenec – 31. júla 1968, Praha) sa narodil v židovskej rodine na Slovensku roku 1932. Rodina sa počas 2. svetovej vojny skrývala v horách v dedinke Krná na strednom Slovensku, po vojne začala používať meno Bukový. Wiliam vyštudoval gymnázium v Lučenci a hudobnú pedagogiku na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Fascinácia hudbou spôsobila, že sa po štúdiách usadil v Prahe, komponoval populárne piesne, chansony, hudbu k hudobno-scénickým dielam, a predovšetkým filmovú hudbu k celovečerným hraným filmom, ku krátkym animovaným (kresleným i bábkovým) filmom i k hudobno-tanečným fériám. Bukového spolupráca s významnými českými i slovenskými režisérmi staršej generácie, ale najmä svojej generácie priniesla československým filmom mnohé ocenenia. Prudký vzostup jeho tvorby v 60. rokoch 20. storočia, teda v rokoch medzinárodného uznania našej filmovej tvorby, ukončila náhla a predčasná smrť v 36. roku života len pár týždňov pred augustovou okupáciou.

Bukový svojou hudbou profiloval úspechy československej kinematografie v desiatkach filmových činov. Štúdia sa snaží vyčerpávajúco opísať jeho prínos v rámci domácej kinematografie i charakterizovať hudobnú poetiku Wiliama Bukového. Kým Bukový tvoril predovšetkým v Prahe, komplementárny profil bratislavského tvorcu Ilju Zeljenku (1932 – 2007) dopĺňa predloženú panorámu filmovej hudby pražských a bratislavských tvorcov zo 60. rokoch 20. storočia.

Kľúčové slová
kinematografia; 60. roky 20. storočia; filmová hudba; animovaný film

DOI: 10.4149/SH_2024_4_7

Hudba sa vyvíja a aj postavenie husieľ v rockovej, poprockovej a crossoverovej hudbe sa za niekoľko posledných desaťročí zmenilo. Interpreti a producenti demonštrujú všestrannosť a široký potenciál husieľ. Cieľom článku je predostrieť čitateľovi príklady integrácie husieľ do spomínaných žánrov analýzou dvoch nastolených hypotéz u rôznych interpretov. Husle, pôvodne typické najmä v klasickej hudbe, prechádzajú do moderného hudobného prostredia. Skúmaním kľúčových interpretov získavame komplexný pohľad na techniky a štýly typické pre ich hru a performance, ktorými posunuli a posúvajú hranice tradičnej hry na husliach. Táto štúdia analyzuje konkrétne hudobné skladby, aby demonštrovala, ako husle prispievajú k emocionálnemu a dynamickému rozvoju modernej hudby. Prostredníctvom kombinácie priblíženia historického kontextu, analýzy prípadových štúdií a vlastnej skúsenosti nám tento výskum prináša komplexný pohľad na úlohu husieľ v rockovej, popovej a crossoverovej hudbe.

Kľúčové slová
husle; rocková hudba; popová hudba; crossover hudba; historický vývoj; elektrické husle; hudobné techniky; emócie; moderné kompozície

DOI: 10.4149/SH_2024_4_8

V dňoch 23. a 24. októbra 2024 sa konal v priestoroch Hudobného centra na Michalskej ulici 13. ročník cyklu konferencií Pramene slovenskej hudby. Jeho usporiadateľom je Slovenská národná skupina Medzinárodného združenia hudobných knižníc, archívov a dokumentačných centier (SNS IAML) a Hudobné centrum. Tohtoročná téma znela Hudobné pramene v pamäťových, vedeckých a kultúrnych inštitúciách.

Medzinárodná asociácia IAML (International Association of Music Libraries, Archives and Documentation Centres) združuje hudobné knižnice, archívy a dokumentačné centrá po celom svete. Jej cieľom je posilňovať spoluprácu medzi inštitúciami, podporovať a uľahčovať realizáciu projektov, podporovať vzdelávanie a rozvoj v oblasti hudobného knihovníctva, dokumentaristiky a vedy na národnej a medzinárodnej úrovni.

Podujatie, ktoré otvorila Anna Žilková, predsedníčka Slovenskej národnej skupiny IAML (SNS IAML), zahŕňalo aj 2 menšie pracovné stretnutia. Prvým bolo pracovné stretnutie skupiny pre prípravu dlho chýbajúcej metodiky pre katalogizáciu hudobných dokumentov podľa medzinárodných pravidiel RDA (Resource Description and Access). Na jej tvorbe sa podieľajú knihovníci a muzikológovia z Hudobného kabinetu Univerzitnej knižnice v Bratislave, bibliografického oddelenia Slovenskej národnej knižnice (SNK) a Verejnej knižnice Jána Bocatia v Košiciach. Príprava si vyžaduje o. i. riešenie terminologických otázok, revíziu personálnych, korporatívnych, a predovšetkým vecných autorít, tvorbu inštrukcií pre správny zápis dát, aby boli dostupné v širšom kontexte a ď. Po stretnutí nasledovalo plenárne zasadnutie členov a sympatizantov slovenského IAML s tradičným programom obsahujúcim správy a hodnotenia uplynulého roka podľa jednotlivých aktivít a s prípravou plánov na nasledujúce obdobie.

[Pokračovanie recenzie je k dispozícii v tlačenej verzii časopisu.]

DOI: 10.4149/SH_2024_4_9

V roku 2024 si slovenská hudba pripomenula nedožité jubileum skladateľa Jozefa Podprockého (1944 – 2021). Pri tej príležitosti sa uskutočnilo niekoľko koncertov, ktoré nezávisle od seba niesli túto myšlienku.

Tento rodák zo Žakaroviec (okres Gelnica) sa po štúdiu na košickom Konzervatóriu a Vysokej škole múzických umení natrvalo usadil v Košiciach. Od roku 1969 až do svojho odchodu do dôchodku v roku 2013 vyučoval kompozíciu a hudobnú teóriu na tamojšom konzervatóriu. Pre hudobné dianie na Slovensku boli veľmi prínosné dve sezóny jeho pôsobenia na poste riaditeľa Štátnej filharmónie Košice (1986 – 1988), počas ktorých dbal na uvádzanie diel svojich súčasníkov. Ako skladateľ sa podpísal pod desiatky skladieb, spolu 73 číslovaných opusov. Medzi jeho žiakov patrili významní skladatelia (Peter Breiner, Iris Szeghy, Norbert Bodnár, Jana Kmiťová, Peter Guľas, Ivan Buffa, Adrián Harvan, Peter Duchnický a ďalší), dirigenti i organisti (Emília Dzemjanová, Marek Štrbák, Monika Melcová, Bernadetta Schlichting Šuňavská, Štefan Iľaš, František Beer, Tomáš Mihalik) a mnohí ďalší. Za svoj pedagogický i kompozičný prínos a celoživotné pôsobenie vo východoslovenskom regióne bol vyznamenaný viacerými oceneniami.

Zaujímavosťou je, že rovnako dlho trvala aj životná púť Podprockého spolužiaka, skladateľa a hudobného redaktora Hanuša Domanského (1944 – 2021), a teda aj on patrí medzi tohtoročných jubilantov.1 Obaja nás opustili v čase, keď svet žil pandémiou COVID-19 (v období, keď umreli aj ďalší hudobní skladatelia – Juraj Hatrík, Milan Novák, Igor Dibák, Juraj Filas, Peter Martinček van Grob). Okrem rokov narodenia a úmrtia oboch spájali aj roky štúdia na VŠMU (1965 – 1970). A hoci sa ich životné cesty po štúdiu nepretínali, oboch dnes radíme medzi osobnosti, ktoré značnou mierou prispeli k rozvoju kultúry i kultúrnosti nášho malého Slovenska.

[Pokračovanie recenzie je k dispozícii v tlačenej verzii časopisu.]