Jednu zo svojich najvýznamnejších opier skomponoval slovenský skladateľ Ján Cikker podľa Dickensovej novelly ‘A Christmas Carol’. Dielo vzniklo v rokoch 1958 – 1959 a nesie stopy ťažkého životného obdobia, ktoré Cikker vtedy absolvoval (Buerger’s disease). Zároveň malo komplikované osudy, lebo bolo politickou mocou zakázané jeho uvedenie v Slovenskom národnom divadle, takže premiéru malo až roku 1963, v Kasseli. Je to odvážna a koncízna dramatizácia Dickensovho textu, využívajúca silne psychologickú hudobnú reč, založenú na modalite a intervalovej harmónii. Špecifikom diela je zvláštna nejasnosť, priepustnosť hranice medzi reálnym a fantastickým – určitý druh magického realizmu. To je najprogresívnejší rys diela a to zároveň činí dielo otvoreným voči rôznym spôsobom uchopenia zo strany režisérov (ktorých Cikker napokon aj v úvodnej poznámke v klavírnom výťahu posmeľuje k prípadnej change of setting).

Príspevok, zameraný najmä na genézu libreta opery, v úvode stručne vykresľuje Cikkerovu „cestu“ k Hre o láske a smrti a uvádza základné údaje hovoriace o genéze operného diela, ktoré vedú až k jeho premiére 1. augusta 1969 na festivale Münchner Festspiele v Mníchove. Ťažkosti s tvorbou opery súviseli s prvotným váhaním manželky Romaina Rollanda (autora predlohy) a vydavateľstva Choudens, ktorému pani Rollandová postúpila príslušné práva ešte predtým, ako prišla Cikkerova žiadosť. Autorka ďalej poukazuje na Cikkerovu spoluprácu s Fritzom Oeserom a jeho dva listy, v ktorých odobruje a komentuje Cikkerov základný koncept opery a venuje sa problematike autorských práv. Navrhuje Cikkerovi, aby navštívil pražskú inscenáciu Hry o láske a smrti režiséra Alfréda Radoka, a sám sa ňou necháva inšpirovať v dramaturgických riešeniach a možnostiach využitia napr. divadelného priestoru, ktoré predkladá Cikkerovi. Autorka v príspevku uvádza aj príklady, ktoré svedčia o Oeserovom autorskom zástoji pri vzniku opery, ako aj dramaturgicky dôležité a zaujímavé momenty Cikkerovho diela.

Šiesta opera Jána Cikkera Coriolanus vytvorená podľa rovnomennej tragédie Williama Shakespeara vznikla v prvých rokoch normalizačného procesu. Príspevok sa zaoberá okolnosťami jej vzniku a otázkou sémantických a hudobnodramatických kontextov.

Na základe autografných prameňov uložených v Múzeu Jána Cikkera v Bratislave skladateľ dokončil klavírny výťah 20. 1. 1972 a partitúru 31. 12. 1972. Na sujet ho upozornil teatrológ Ján Boor. Tragédia Coriolanus vyšla v slovenskom preklade Zory Jesenskej (1909 – 1972) podľa jazykovej interpretácie Jána Roznera knižne vo výbere Shakespearových drám s názvom Antické hry (Bratislava, Tatran, 1968). Tento preklad sa stal podkladom libreta, ktoré napísal skladateľ. Prekladateľka patrila v čase normalizácia k proskribovaným autorom. Ďalší podnet prišiel od Karla Vötterleho z vydavateľstva Bärenreiter, výsledkom čoho bola Cikkerova orchestrálna skladba Hommage à Beethoven (1969), v ktorej sa inšpiroval Beethovenovou orchestrálnou predohrou Coriolanus. Na titulný list partitúry opery Coriolanus napísal Ján Cikker motto z básne Viktora Dyka Země mluví: „Opustíš-li mne, nezahynu, opustíš-li mne, zahyneš!“ Dolná časť titulného listu partitúry je odtrhnutá, pôvodne tam bol text: „Z príležitosti 25. výročia Februára“. Vydaný klavírny výťah opery (Opus, 1981) ani motto ani venovanie neobsahuje. Skladateľ svojou operou tvorivo reagoval na politické udalosti, ktoré sa ho bytostne dotýkali, čím dielo spadá do kategórie „hudba ako autobiografia“.

Shakespearov Coriolanus sa bežne označuje ako politická dráma, analogicky k tomu je aj Cikkerov Coriolanus politická opera, nakoľko sa v nej intenzívne reflektuje vzťah človek a politika. Libreto skladateľ zhutnil do 3 dejstiev a 14 obrazov a doplnil ho o fragmenty zo starogréckej lyriky (Euripides, Sofokles, Palladios). Účinne využil princíp dramatickej skratky. Cikkerova opera patrí k typu literárnych opier (Literaturoper). Titulný hrdina Coriolanus, hlasovo barytón, je osou a hybnou silou hudobnodramatickej koncepcie opery. Jeho protihráčom je v opere rímsky ľud, označovaný aj ako dav, stvárnený miešaným zborom. Vzťahová relácia Coriolanus a ľud prebieha na pozadí markantného sociálneho konfliktu, ktorý využívajú na manipuláciu davu ľudoví tribúni Sicinius a Brutus. Dramatickú závažnosť majú dve ženské postavy kontrastného charakteru: matka, energická rímska patricijka Volumnia a manželka, jemná Virgilia, prehĺbenie dejového významu poslednej menovanej je tiež kompenzáciou nedostatočne zastúpeného lyrického prvku v literárnej pôvodine. Cikkerov prístup zdôrazňuje ideovú humánnosť.

Orchester je médiom hudobnodramatického vývoja, sonoristiky a výrazovej expresivity. Organizácia tónového materiálu spočíva v intervalovej harmónii s využitím chromatiky, rešpektuje sa však gravitácia tónového centra, resp. centier. Základnými prvkami vertikálnych aj horizontálnych štruktúr sú v opere interval tritónu, čistej kvarty, čistej kvinty a poltónu, ako aj zväčšenej oktávy, resp. malej decimy. Interval sekundy plní nezastupiteľnú úlohu pri zahusťovaní akordov, v polymelodických pásmach a v zvukových clustroch. Mimoriadny sémantický aj tektonický význam majú v opere zbory, ktoré vystupujú ako rôzne kolektívne hudobnodramatické osoby. Originalita a objavnosť, s akou sa Ján Cikker v opere Coriolanus hudobnodramaticky zmocnil literárnej pôvodiny, si zaslúži rešpekt aj jej zaradenie k skladateľovým vrcholným operám.

V texte štúdie autor vyhodnocuje kontexty, alúzie a metaznakové väzby medzi Beethovenovou hudbou v predohre „Coriolan“, op.62 a orchestrálnym dielom Jána Cikkera „Hommage à Beethoven“ z roku 1970.

Pre hlbšie pochopenie Cikkerovej motivácie k napísaniu Beethovenovi dedikovanej skladby stručne pripomína okolnosti, za ktorých vznikla (dvestoročnica Beethovenovho narodenia), ale aj niektoré ďalšie momenty, ktoré Cikkera orientovali smerom k využitiu vplyvov II. viedenskej školy i k výberu tragického, osudového príbehu antického hrdinu Coriolana, čo nakoniec v jeho tvorbe viedlo až k napísaniu rovnomennej opery.

„Hommage à Beethoven“ je holdom Jána Cikkera Beethovenovi nielen čo do námetu (fabuly), ale aj (a najmä) štrukturálnym spracovaním beethovenovskej predlohy. Predohra „Coriolan“, op.62 svojím fascinujúcim evolučným priebehom, rešpektujúcim klasický sonátový model len v hrubých obrysoch, poskytla Cikkerovi impulz k bohatej a mnohovýznamovej variačnosti, pozoruhodnej transformácii pôvodného materiálu. Dosahuje na jeho základe vysoký stupeň koncentrovanosti, vnútornú jednotu pri postupnom budovaní dramatického významu od subznakov, cez znaky až k superznakom komplexnej štruktúry.

V procese neustálych metamorfóz vzniká z Beethovenových impulzov vlastný a nezávislý Cikkerov portrét rozporného a tragického hrdinu. Je na prvý kontakt takmer nepreniknuteľný, akoby nedostupný analýze, plný bolestnej a disharmonickej neurózy… Po bližšom oboznámení sa so štruktúrou a technológiou skladateľského spracovania je v diele citeľná a jasne zreteľná tendencia k veľkému symbolu nielen Beethovenovej hudobnej reči – k citácii slávnej otázky „Muss es sein?“

Aj u Cikkera prichádza, podobne ako v Beethovenovom op. 135, v poslednej časti sláčikového kvarteta F dur, „Der schwer gefasste Entschluss“ – ťažko vybojovaný koniec… Ním Cikker zareagoval nielen na svoje osobné, vnútorné problémy, ale aj na spoločenskú situáciu, ktorá v jeho vlasti nastala začiatkom sedemdesiatych rokov 20. storočia, po okupácii Československa armádami Varšavskej zmluvy a ktorá hlboko, tragicky poznačila aj jeho ľudský a skladateľský svet…

Hlavnou témou príspevku je klavírna hudba významného slovenského skladateľa Jána Cikkera (1911 – 1989). Autorka príspevku, slovenská klaviristka, ktorá nahrala a predviedla Cikkerove sólové klavírne skladby, sa sústreďuje na ich interpretáciu, na hlavné technické problémy a textúru skladieb. Zdôrazňuje Cikkerovo rodinné zázemie (Cikkerova matka bola vyhľadávanou učiteľkou klavíra), jeho brilantnú klavírnu hru a záujem o zvukovosť nástroja. Ďalej štúdia oboznamuje čitateľa s konkrétnymi interpretačnými problémami každej sólovej skladby, ktorá je k dispozícii, ako aj s Concertinom pre klavír a orchester, pričom zdôrazňuje napríklad zložité arpeggia alebo skoky v Sonatíne op. 12 č. 1, emočnú hĺbku Cikkerovho mladíckeho diela Klavírne variácie op. 14 č. 1, problém rovnováhy medzi klavírom a orchestrom v hybnom Concertine, uvoľnené rameno a pohyb ruky v Uspávanke, virtuozitu a využitie impresionistickej zvukovosti v Tatranských potokoch, tonálnu jemnosť miniatúr v cykle Čo mi deti rozprávali atď. Autorka tiež poukazuje na rozpory medzi entuziastickým prijímaním Cikkerových známych i menej známych diel poslucháčmi na jednej strane a súčasnou alarmujúcou situáciou u mladej generácie, ktorej chýba detailná znalosť klavírnej hudby jedného z najvýznamnejších slovenských skladateľov na druhej strane.

Múzeum Jána Cikkera, bývalé sídlo Cikkerovcov, má za sebou päť rokov existencie a množstvo úspešných aktivít. Je organickou súčasťou pozostalosti skladateľa Jána Cikkera. Tento objekt ešte nie je definitívne rekonštrukčne stabilizovaný. Sféra profesionálneho hudobného sveta interpretov a muzikológov je jednou z dôležitých sfér šírenia tvorivého odkazu skladateľa a má v odbornom svete doplňujúcu funkciu. Koncertná činnosť patrí medzi najfrekventovanejšie aktivity Múzea Jána Cikkera. Múzeum má vlastný jesenný cyklus koncertov, každoročne s inou témou. Počas piatich rokov existencie priestory múzea navštívilo takmer 6 000 návštevníkov. Veľvyslanec Belgického kráľovstva Alain Cools si pre zahraničné vysielanie Slovenského rozhlasu pre frankofónne krajiny vybral tému, ktorá ho na Slovensku najviac oslovila – Múzeum Jána Cikkera a Cikkerovu tvorbu. Bahájske spoločenstvo si viackrát vybralo priestory múzea na svoje kultúrno-spoločenské podujatia a prednášky, usporiadali v múzeu aj recitál iránskeho huslistu Bijana Khadema Missagha.

Dôležitým poslaním múzea je spracovanie cikkerovskej pozostalosti, čo sa deje kontinuálne. Múzeum spolupracuje s inými muzeálnymi a kultúrnymi inštitúciami. Je atraktívne pre redaktorov rozhlasových staníc, novín a časopisov i rôznych televíznych spoločností. Do kroniky múzea každoročne pribúdajú reportáže, rozhovory, články, feature z desiatok mediálnych zdrojov. Dominantné je metodické poslanie múzea a jeho práca s mládežou.

V úvode príspevku prináša autorka základné informácie o štruktúre umeleckej a osobnej pozostalosti skladateľa Jána Cikkera a o aktivitách, ktoré viedli k založeniu Nadácie Jána Cikkera. Podľa pôvodného zámeru mal byť sídlom nadácie rodný dom skladateľa v Banskej Bystrici, po jeho reštitúcii a vrátení posledným majiteľom sa však sídlom nadácie stala rodinná vila Kataríny a Jána Cikkerovcov v Bratislave.

V druhej časti príspevku autorka dokumentuje návrh na múzejné využitie rodinného domu Cikkerovcov. Na základe rozhodnutia správnej rady Nadácie Jána Cikkera bolo s účinnosťou od 1. januára 2004 založené Múzeum Jána Cikkera. Po stavebných úpravách, ktoré stále pokračujú, začalo múzeum rozvíjať zaujímavé aktivity. Jeho riaditeľka Irena Michalicová spracováva pozostalosť Jána Cikkera, buduje vlastný zbierkový fond múzea, organizuje koncertné, umelecké, kultúrno-vzdelávacie podujatia a v spolupráci so správkyňou nadácie Boženou Reingraberovou a správnou radou sa stará o celkovú prevádzku vily.

Tretia časť príspevku sa zaoberá Cikkerovou pozostalosťou z pohľadu všeobecnej muzeológie a hudobnej muzeológie, ktorú autorka príspevku formulovala vo svojej dizertačnej práci Vzťah muzeológie a muzikológie (2006) ako novú špecializovanú medziodborovú vednú disciplínu. Autorka tu vysvetľuje muzealizáciu skutočnosti ako proces, ako aktívny prístup človeka k skutočnosti, ktorý nie je len hodnotením odkazu minulosti, ale smeruje k začleneniu konkrétneho fondu do kultúrneho dedičstva ako odkaz pre budúce generácie. V tejto súvislosti upozorňuje na nevyhnutnosť selektovať a tezaurovať Cikkerovu pozostalosť tak, aby čo najobjektívnejšie vypovedala o svojom pôvodcovi. Je potrebné dokončiť selekciu celej umeleckej pozostalosti Jána Cikkera s rešpektovaním muzeologických postupov, čiže uskutočniť muzealizačný proces a posúdiť každý zbierkový predmet z hľadiska kognitívnej, informatívnej a kultúrnej hodnoty a definovať ho ako muzeáliu. Pripomína, že systematické triedenie hudobnej tvorby v zachovanej podobe (rukopisy diel, skice, tlačou vydané diela, zvukové záznamy a pod.) z muzikologického hľadiska musí byť v rovnováhe s muzeologickým hľadiskom.

Posledná časť príspevku načrtáva perspektívy odbornej evidencie a prezentácie Cikkerovej pozostalosti. Po dokončení selekcie a tezaurácie celého fondu a jeho evidencii v elektronickej podobe v celoštátnom systéme ESEZ (Elektronické spracovanie evidencie zbierok) je cieľom spracovať podrobný katalóg hudobnej tvorby Jána Cikkera, ktorý bude základom pre postupné kritické vydanie celého skladateľovho diela. Snahou Múzea Jána Cikkera i jeho nadácie bude sprístupnenie osobného a hudobného odkazu Jána Cikkera nielen v študovni múzea, ale aj v širšom slovenskom i medzinárodnom hudobno-kultúrnom kontexte takými inovatívnymi a príťažlivými formami a spôsobmi, ktoré budú cielené, zmysluplné a budú rešpektovať obsah a zmysel muzealizácie skutočnosti.